Čakanie na Godota?
O kauze ministra regionálneho rozvoja Mariána Janušeka sa už popísali haldy papiera. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že tento zbabraný tender začína okrem vládnej koalície škodiť už aj životnému prostrediu. Zodpovedný rezort by mohol požiadať o príspevok z eurofondov na riešenie následkov.
Fico stále opakuje, že počká na výsledky kontrol. Takže ani „mimoriadka“ v parlamente zrejme problém neuzavrie. Premiér sa nechce riadiť medializovanými informáciami, hoci v prípadoch odvolávania iných ministrov (Jureňa, Kramplová, Izák) v podstate reagoval na zistenia novinárov. Možno má Janušek vo svojom úrade ešte nejaké tajné poslanie, ktoré musí splniť. Keď tak urobí, tak Slota tohto svojho „bieleho koníka“ určite nahradí čerstvým žrebcom.
Ak si predseda vlády myslí, že rozpitvávanie káuz novinármi traumatizuje spoločnosť, mal by si uvedomiť jeden fakt. Kauza bude traumatizovať dovtedy, kým sa neuzavrie. A jediný, kto má tú moc tak urobiť, je Fico samotný.
Je povinnosťou novinárov stáť vládnej moci za chrbtom a sledovať, čo robí. Tá totiž používa a spravuje verejné peniaze a ovplyvňuje tým osud celej krajiny a všetkých občanov. Z daní týchto občanov. A je úplne jedno, kto na jej čele stojí. Či Dzurinda, Fico, alebo Janko Hraško. Médiá im musia byť stále v pätách. Už len z princípu.
Po všetkých zisteniach, vyhláseniach, tlačovkách, koalično-opozičných aj vnútrokoaličných obviňovaniach by Janušek mohol spraviť jedno prekvapujúce gesto – odstúpiť z funkcie dobrovoľne sám. No veľa príkladov na to zo slovenskej politiky nemá.
Hocijakej farby. Práve Ficovo čakanie a Janušekova (a Slotova) tvrdohlavosť je tým spoločensky traumatizujúcim zážitkom. A dôkazom, že niektorí politici sa pre svoju márnomyseľnosť (alebo majetok?) dokážu vyžívať aj vo vlastnej pomalej politickej agónii. A Godot odkazuje, že nepríde.