Posledné dni koruny
Je pravda, že za jedno- ani dvojcentovú mincu nekúpime nič. Nanajvýš pár zápaliek alebo jednu papierovú vreckovku – keby predávali kusovky. Sú len na platenie a vydávanie zo súčtov, aby obchodníci príliš nezaokrúhľovali. Minule sme na pošte zistili, že ani za tristo centov nekúpite nič.
Babizňa priniesla listov za tri eurá. A položila k ním vrecko s tristo centovými mincami. Zrejme z eurobalíčkov širokej rodiny. Poštárka vrecko odmietla. Musela by zatvoriť okienko na 10 minút. A tam fronta ako kedysi na banány.
Zdá sa, že zmena meny prebieha dobre. Skvelé boli najmä dva nápady. Tých 16 dní duality a zapojenie obchodu do výmeny. Keby výmenu mali zvládnuť banky, tie milióny klientov by sa tam udupali na smrť. Podľa Pavla Konštiaka obchod stiahne 70 miliárd. Nik však nevyveštil, ako si situáciu zjednodušia malé predajne a novinové stánky. Celozávodnou dovolenkou.
Očakávať, že stánok bude skladovať euromince vo výške dvojdňového obratu, bolo nereálne. Prvú noc by vylúpili všetkých dvetisíc stánkov. Ak by sme sa dožili ešte aj štvrtej menovej reformy, navrhoval by som pre malé predajne väčšiu voľnosť v rozhodovaní. Nech dualitu prežijú hoci v starej mene.