Cena života
Adrenalínový hazard so životom (svojím aj nevinných obetí) nie je vynálezom demokracie. Ruskú ruletu predsa vymysleli cárski dôstojníci, nudiaci sa v prestávke medzi vojnami. Aj uhorskí oficieri zvykli v kasíne prehrať majetok, vystreliť si mozog a vdovu s tromi deťmi ponechať osudu. V 60. rokoch malo najvyššiu samovražednosť Československo, Rakúsko a Maďarsko. Takmer na úrovni škandinávskej zimnej noci. Vravelo sa tomu kliatba Rakúsko-Uhorska. V 70. rokoch sme mali v Bratislave gangy reťaziarov.
Presekávali si lebky reťazami z motoriek – pre púhe potešenie zo smrti. „Dochtorko, prežijem či zgebnem?“ pýtal sa chirurga jeden s načatým mozgom. A vzápätí exol. Lekár bol šokovaný toľkou ľahostajnosťou k životu. Samovražedné jazdy na rýchlych motorkách či autách sú spravidla „športom“ bohatých detičiek, majú, na čo si pomyslia, a už sa nemajú na čo tešiť. Alebo mladých ľudí v situácii, keď nemajú od života čo očakávať. Do tejto skupiny patria iste aj moslimskí samovražední atentátnici. Talentovaný, charizmatický Hugo Hryc nepatril ani medzi prvých, ani druhých. Ak si sadal na sedadlo smrti k samovrahovi, možno len nezniesol predvádzanie hrdinského boja s chorobou.