Centový problém
Keď sme pred časom slávnostne pochovali 10- a 20-halierniky, argumenty vyzerali logicky. Ľudia ich nechávali v obchodoch, svinili nimi chodníky. A náklady na ich výrobu mnohonásobne prevyšovali ich hodnotu.
Zdá sa, že s novým 30– a 60-haliernikom (t. j. 1– a 2-centovou mincičkou) problém znovu vyplával ako mechúr nad vodu. Týždeň pred záverečnou som minul poslednú päťstovku a moja europeňaženka napuchla na úctyhodné štyri centimetre hrúbky. Noviny som kupoval za 46 centov. „Nasypte mi sem tie vaše drobáky, každému musím vydať 4 centy, kde ich mám brať!“ poprosil ma stánkar. Rád som mu ulahodil.
Ale iný pokladník sa žaloval v televízii: „Keď v banke odovzdám 500 jednocentov, strhnú si za výmenu 5 eur. Nedostanem nič. Keď balík hodím do smetiaka, ušetrím aspoň čas a nervy.“ Banky tvrdia – s rátaním je robota, tú treba zaplatiť. Mali by nakúpiť úradníčkam decimálky. Alebo aspoň šublery.
Aj môj priateľ dôchodca hovorí, že s tými drobčekmi sa otravovať nemieni. Zahadzuje ich. Reku, neblázni. Odkladaj mi ich do uhorkovej fľaše. Ja tým viem platiť. Keď pokladníčke v Tescu zaplatím účet 16,77 tak, že mi nemusí vydať, vôbec sa na mňa nemračí. Europeňaženku udržiavam na primeranej hrúbke 3 cm.