Fackovací vodiči
Skúsenosti z ciest ukazujú, že na nové pravidlá na cestách boli najlepšie pripravení šoféri. Horšie je to s policajtmi a správcami ciest. Hoci sa o zákone debatovalo skoro dva roky, v praxi sa uplatňuje na úkor vodičov.
Vyzerá to tak, že len vodiči majú zo zainteresovaných strán iba povinnosti a nijaké práva. Naopak, cestári, policajti a ostatní majú len práva, ale nijaké povinnosti.
Ako sa dá inak vysvetliť, že šoféri platia aj za také prehrešky, ktoré priestupkami nie sú. Napríklad prekročenie rýchlosť do 10 kilometrov nad povinnú päťdesiatku. Aj najmodernejšie radary ťažko rozlíšia rozdiel tri až štyri kilometre za hodinu navyše. Tučnú pokutu však polícia za to inkasovať bude.
Že na cestách chýbajú nové značky, že vozovky sú rozbité a zívajú na nich diery ako po bombardovaní, políciu netrápi. Pritom zo zákona vyplýva, že za značenie a stav vozovky zodpovedá správca cesty. A hrozia mu aj vysoké pokuty. Zatiaľ ju však nikto nedostal.
A čo sa dá už povedať na informovanie zahraničných vodičov novými informačnými tabuľami na hraniciach. Tí majú asi telepaticky vycítiť, že značkou uvedená šesťdesiatka v obciach je už mesiac neplatná. Zaujímavý preto musí byť dialóg „jazykovo zdatného“ policajta s nahnevaným Rakúšanom, od ktorého žiada muž zákona pokutu za prekročenie päťdesiatky.
Výhovorka, že značky sú drahé a chýbajú peniaze, neobstojí. Ani to, že vodič má poznať, ako sa jazdí v štáte, kam cestuje. Práve značky na hraniciach ho majú o tom informovať a nie klamať.
Jazda mestom či obcou, kde často na pár metrov od seba stoja nezmyselné značky, kde jedna popiera to, čo nariaďuje druhá, je nočnou morou iba pre motoristov. Kompetentných to netrápi. Prešiel už mesiac a nič na tom napriek sľubom nezmenili.
Vodičovi tak neostáva nič iné, len nadávať a platiť. Tým, čo pravidlá schválili, nijaká pokuta nehrozí. Oni si svoju imunitu a právo prednostnej jazdy užívajú aj naďalej.