Ich štát
Spisovateľ Janko Jesenský mal v tom, čo je jeho štát a ako má vyzerať, pomerne jasno. Počas prvej svetovej vojny zaň bojoval v légiách. Keď nakoniec ten štát roku 1918 vznikol, zďaleka ním neboli všetci obyvatelia nadšení. Ale podstatné bolo, že nebol štátom tých, ktorí boli "za", ale poctivo garantoval občianske práva a slobody všetkým.
Po dvadsiatich rokoch sa situácia zmenila. S chrbtom krytým Hitlerom sa na Slovensku presadzovala politická sila, ktorá tento systém programovo odmietala. Pred sedemdesiatimi rokmi Hlinkova slovenská ľudová strana vytvorila štát, ktorý z princípu odmietal slobodné voľby, rovnosť občanov pred zákonom, slobodu vierovyznania, vedeckého bádania, zhromažďovania, slobodu tlače, pohybu, pobytu. Vytvorila svoj štát. Naozaj svoj.
Tým, aký bude, sa netajila už od jesene 1938, keď sa zbavila demokratickej politickej opozície, zaútočila na Židov a uzurpovala si právo rozhodovať, kto je a kto nie je dostatočne dobrý Slovák.
Už vtedy sa ľudáci politickým oponentom vyhrážali koncentrákmi a chodili do Nemecka na školenia o ich prevádzke. Od jari 1939 na internáciu slobodného občana v „zaisťovacom tábore“ v Ilave neboli treba súdne procesy s možnosťou obhajoby, dokonca ani zatykače. Pobyt v tábore pribudol do životopisu manželky vládneho radcu pani Janšákovej, autora Sváka Ragana spisovateľa Ela Šándora, „Amerikána“ a legionára Štefana Kukuču, katolíckeho kňaza Macháčka z Bolerázu a evanjelického Farkaša z Polichna, kremnického kníhkupca Ševčíka a stoviek ďalších.
O pár dní budú pochodujúci neoľudáci spomínať na svoj štát. Treba ich v tom podporiť a pripomenúť, že ten štát bol naozaj ich. Len ich.
Uvedená báseň Janka Jesenského z prelomu rokov 1938/1939 už, pochopiteľne, nebola publikovaná. Stala sa jedným z prvých slovenských samizdatov:
Smiech vylúdil mi gardistický znak…
„Ty sa nám smeješ? Čaká ťa koncentrák!“
A zvážnel som. Tvár zatiahol mi mrak…
„Teba to mrzí? Čaká ťa koncentrák!“
Hnevom som vzbĺkol. Sčervenel sťa rak…
„Ach, ty sa hneváš? Čaká ťa koncentrák!“
A bol mi žiaľ. Prúd sĺz mi kalil zrak…
„Plačeš nad byvším? Čaká ťa koncentrák!“
Jedno mi bolo, už či tak, či tak…
„Nenadchýnaš sa? Čaká ťa koncentrák!“
„Na stráž!“ revem a ruku zdvihol ľak…
„Ty pokrytec si. Čaká ťa koncentrák!“
Čakám len, kedy ma už trafí šľak…
„Ty čakáš spásu? Spasí ťa koncentrák!“