Jednohlasne?
Dosť absurdná situácia. Predstavme si, že na prvom kole prezidentských volieb by sa zúčastnili všetci, teda 4 milióny (aby sa to ľahšie rátalo) zapísaní čiže oprávnení voliči. A dva milióny by volili favorita. Nestačilo by to. Chýbal by jeden hlas. V druhom kole by sa voliči naštvali. Odmietli by sa nechať preháňať k urnám. Prišiel by som voliť sám. A zvolil by som favorita číslo dva. Stačilo by to. Bol by zvolený jednohlasne. Priam ako v socializme.
Prečo na nás ústavní právnici a poslanci ušili takúto búdu? Zdá sa, že nie z nedbalosti či slabomyseľnosti. Rátali aj s inou absurdnou situáciou. Predstavme si, že by k voľbám prišlo len 10 percent voličov otrávených z desiatky kandidátov. Disciplinovaná päťpercentná "väčšina“ by najhoršiemu možnému kandidátovi dala svojich 5 percent plus jeden hlas.
Čiže voliči majú mať právo spamätať sa, dostať šancu na reparát. No prvú z uvedených absurdít považujem za prijateľnejšiu. A menej rizikovú. Nešťastnú formuláciu sme mohli obísť právnou kľučkou, ako to neraz robíme. Oprávnený volič by bol ten, kto svoje právo voliť využije. Ak naň kašle, na svoje právo nereflektuje, je teda neoprávnený. Háčik je v tom, že na logiku volebného zákona treba myslieť hneď po voľbách, nie pred nimi.