Moc a bezmocnosť bômb
Desať rokov od bombardovania zbytku Juhoslávie silami Severoatlantickej aliancie sú vtedajšie udalosti ešte stále jednou z otvorených rán aj dnes živej balkánskej drámy, ktorej dejstvá sledujeme od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Belehradčanom doslova fyzicky pripomínajú túto tragédiu trosky obrovitej budovy bývalého generálneho štábu v centre hlavného mesta Srbska. Oveľa horšie ako pahýle náletmi zničených budov bolo utrpenie a smrť nevinných ľudí (podľa nikdy nepotvrdených odhadov zahynulo 1200 – 2500 ľudí). Tých, ktorí boli vlastne obeťami neľudského režimu Slobodana Miloševiča, proti ktorému bolo toto vojnové ťaženie zamerané.
Milo Djukanovič, vtedajší prezident Čiernej Hory, ktorá bola ešte v spoločnom štátnom zväzku so Srbskom, hovoril v tých dňoch, že "Miloševičova politika vedie ku kolektívnemu utrpeniu nevinných a ohrozuje prežitie krajiny“. Prorocké slová, ktoré vychádzali z mnohoročnej skúsenosti a, žiaľ, potvrdil ich aj ďalší vývoj.
Vzdušné útoky neprišli nečakane, neboli aktom akéhosi rozmaru alebo protisrbskej fóbie NATO, ako to ešte aj teraz tvrdia niektorí analytici, či jednostranní pozorovatelia udalostí. Bombardovanie nemožno posudzovať izolovane od toho všetkého, čo sa dialo a čomu sa pokúšalo zabrániť medzinárodné spoločenstvo na juhoslovanskom Balkáne. Od zrovnania Vukovaru so zemou s vraždením chorých a ranených z miestnej nemocnice, od obliehania Sarajeva bosnianskym srbským vojskom logisticky zabezpečeným z Belehradu, od vyhladzovacích táborov pre Bosniakov (moslimov), Srbov, či Chorvátov, od precízne naplánovaného masakrovania 8000 chlapcov a mužov zo Srebrenice a napokon od toho, čo sa robilo v Kosove. Miloševičova kamarila uplatňovala apartheid voči Albáncom, mimoriadnymi zákonmi a brutálnou silou sa ich pokúšala pokoriť a vyhnať – ako v nejakej kolónii. Vo vlastnom štáte urobila nepriateľov z občanov vlastnej krajiny. Európa nezažila také niečo po druhej svetovej vojne.
Nepomohli rokovania, dohovárania, presvedčovanie – Miloševič zosadil náčelníka generálneho štábu Perišiča a šéfa štátnej bezpečnosti Stanišiča, ktorí ho vyzývali, aby upustil od silového prístupu voči Kosovu. Nezabrala ani rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1199 zo septembra 1998, ktorá naliehala na Srbov i Albáncov, aby prestali z vojenskými a ozbrojenými akciami. V októbri 1998 blízky priateľ rodiny Miloševičových, podpredseda srbskej vlády Vladimir Štambuk pred šokovaným britským a nemeckým veľvyslancom povedal, že "by nám neprekážalo trochu bombardovania silami NATO – bola by to dobrá výhovorka na eliminovanie opozície v Srbsku a čistenie Albáncov z Kosova“.
Pravda je, že operácia NATO nemala požehnanie OSN. Uvedomoval si to aj vtedajší generálny tajomník aliancie Javier Solana a preto v deň, keď sa nálety začali, povedal, že riziká sú veľké, ale "nečinnosť je ešte nebezpečnejšia“. Mašinéria Spojených národov nie je schopná operatívne zasiahnuť v takýchto prípadoch a pred desiatimi rokmi sme v Pravde napísali, že ide aj o prejav "bezmocnosti v úsilí a schopnosti nájsť východisko z etnických konfliktov, z porušovania ľudských práv v rozmeroch, ktoré môžu oslabiť stabilitu kontinentu…“ Platí to dodnes. Prevencia zo strany medzinárodného spoločenstva je takmer nijaká a pritom práve masové porušovanie ľudských práv je jedným z hlavných zdrojov kríz a konfliktov, ktoré vedú aj k rozpadu štátov, ako v prípade Srbska.