Štát a chudoba
Mnohí si určite ešte pamätajú z povinného čítania prózu Fraňa Kráľa Jano, kde sa hlavný hrdina - dieťa - musí o svoje živobytie starať sám. Situovaná je do čias hospodárskej krízy tridsiatych rokov minulého storočia.
Súčasná kríza, rovnako ako vtedy, odsúva pod hranicu chudoby čoraz viac ľudí. Najviac na ňu doplácajú tí najslabší, tí, ktorí si sami nemôžu a nedokážu pomôcť – deti. Dospelý človek, ak má zdravé ruky, nohy, má vždy šancu nájsť si nejakú prácu (hoci aj práve nezodpovedajúcu jeho ambíciám či vzdelaniu). No maloleté deti (nebodaj z neúplných rodín či siroty) pracovať nesmú – zo zákona.
Práve tu má zasahovať štát so svojou sociálnou sieťou. Pasívna pomoc sociálnymi dávkami pre ľudí, ktorí buď záujem pracovať nemajú, alebo sa im to, pri porovnaní s minimálnou mzdou, ktorú by dostali, neoplatí, iba zaťažuje štátny rozpočet. A to môže zas u ľudí platiacich dane vyvolať niekedy naozaj oprávnenú nevraživosť voči „príživníkom“.
Či už však ide o deti, alebo dospelých, sociálna sieť by nemala byť nenávratným prepadliskom, odkiaľ často niet návratu. Mala by byť pripravená ako akási „trampolína“, ktorá zachráni človeka pred tvrdým pádom a pomôže mu odraziť sa späť k slušnému živobytiu, dôstojnej existencii a sebaúcte.