Aspoň si nohy nedolámali
Vrátili sa naši vodní pólisti pred rokmi z olympiády a tiež prehrali všetko, čo sa dalo. "Aspoň že sa nikto neutopil," vítali sme ich doma. Dnes môžeme vítať našich hokejistov: "Skvelé. Aspoň že sa nik nepošmykol a nedolámal si nohy." Všimli ste si zaujímavosť? Ak prídeme s medailou, tak sme to tým fušerom natreli. SME. Ak pohoríme, tak to tí babráci pohnojili. TÍ. ONI. Skromne sa hlásim o spoluúčasť na neúspechu. Prečo?
Briti v dvadsiatych rokoch, za plnej slávy impéria, zistili, že nevystačia s talentom detí boháčov. Zaviedli aj školy a učebnice zadarmo. Keď sa im naša delegácia pochválila takouto vymoženosťou socializmu, žasli: "Ale veď my kapitalisti to máme už 50 rokov?!“ Aj výchova špičkového hokejistu stojí balíky peňazí.
Talentovaných milionárskych detičiek, ochotných roky drieť, je máličko. No najmä – vidia svoju budúcnosť inde ako na ľade. A chudobní rodičia (a kluby) náklady neutiahnu. Aj sponzori chcú vidieť výsledky dnes, nie o 15 rokov. Nie je moderné do všetkého ťahať štát, aj keď banky a automobilky to v čase krízy robia. Ale ak štát nemá a nedá na svoju reprezentáciu peniaze, rodičia a voľná ruka trhu to neutiahnu. Potom zbohom, naša malá hokejová veľmoc.