Zverinec
Pri Ružomberku bol videný tiger. Vraj. Normálny, živý, pruhovaný. Skoro ako z džungle. Asi ušiel z cirkusu... (A videl ho bicyklista.) Už bolo aj načase. Roky úmornej a nepríjemnej prosperity máme konečne za sebou a prívlastok ,"tatranský tiger", ktorým Slovensko častovali neprajníci z celej Európy, pomaly, no isto vybledol. Chválabohu.
Všetci predsa dôverne poznáme ten pocit (napríklad z pionierskych čias), aké je to nepríjemné vytŕčať z radu, v niečom dokonca vynikať, nebodaj byť v kolektíve neobľúbený. Úspešnými opatreniami najvychýrenejších ekonomických expertov sme po rokoch opäť dosiahli hospodársky pokles. Podobne ako iné krajiny v Európe. Na našom malom, historickom kontinente by sme si mali byť predsa všetci rovní. Aj v tomto.
Naši najčelnejší predstavitelia šli tento fakt osláviť aj do sídla Európskej únie. Pobrali so sebou všetkých, čo sa o tento milý dôvod oslavy zaslúžili najviac. A tých hnusných neoliberálov a individualistov, ktorým šlo len o hospodársky rast a znižovanie nezamestnanosti nechali zaslúžene doma. Veď, čo by tam tí robili? Isto zas len dáku neplechu, ohováračky a nedozierne škody roduvernému Slovensku.
Delegácia však vzala napríklad kone. To znie na prvé počutie ako vtip. No nie je. Hoci na turné po Európe vycestoval naozajstný slovenský vládny cirkus, kone nevzal hocaké. Priamo lipicany. Áno, títo zverenci Štátneho, ba až Národného žrebčína Topoľčianky (ako pán premiér povedali) patria ku kultúrnemu dedičstvu slovenskej krajiny. No týrať tieto úbohé, ušľachtilé zvieratá (ani nie tak niekoľkohodinovým letom do Bruselu a bohviekam ešte) spoločnosťou elitných historických osobností súčasného Slovenska je priam nekonské. Pojem ľudskosti totiž v tomto smere použiť ťažko.
(Odkaz pre milovníka silných motorov a iných dôkazov mužnosti a samčej potencie: „Nepij! Staneš se kozlem.“)
A tatranský tiger sa po chvíľke priameho stretu s ľudským zrakom stratil v hustom poraste liptovských hôr. Pravdepodobne ho to už medzi klaunmi, artistami, krotiteľmi (duchov) a inými členmi nášho vznešeného ansámblu svetového, ba až európskeho mena nebavilo. Klietka socializmu a nacionalizmu býva pre slobodu milujúce živé stvorenia vždy priúzka. A celý ,,sociálny" štát pevne dúfa, že sa hádam stratil aj naveky a že ho tu hlavne už nikto nikdy neuvidí.