Euronuda
Voľby do Európskeho parlamentu vraj národ príliš nezaujímajú. Slovensko je tak opäť jedným z najhorúcejších kandidátov na popredné priečky v rebríčku neúčasti. Brusel je ďaleko a jeho úradníci anonymní. Kandidátky politických strán sú odkladiskom mnohokrát použitých tvárí alebo, naopak, úplne neznámych "spriaznencov". Podobne vyzerala aj kampaň.
Aj keď pre tieto predvolebné kortešačky je to možno až prisilné pomenovanie. Poniektorí spolu s prehistorickými speváckymi hviezdami, spínali ruky k nebu, na ktorom sa preháňa v súkromnom tryskáči ich šéf, iní blúznia o progresívnych daniach alebo návrate do čias dávno minulých.
Politické strany vyťahovali témy, na ktoré by, aj v prípade zvolenia, nemali žiaden vplyv, alebo jednoducho zostali vo vedomí, že ide o voľby do Národnej rady. Apelovali na národne srdcia, sociálne utópie a iné „zaručené“ recepty na úspech. V domnení, že volič je aj tak hlúpy, a keď už naletel raz, naletí znova. Nakoniec, ako už býva na Slovensku zvykom, vytiahli aj národnostné karty a historické krivdy.
No pozabudli na dôležitý fakt. V európskom parlamente totiž nerozhodujú poslanci zvolení za jednotlivé krajiny, ale politické frakcie – ľudovci, socialisti, liberáli, zelení a (bohužiaľ aj) dementní „lepenovci“. A to by si mali uvedomiť nielen Orbán alebo Slotov „hitmaker“ Čečot, ale predovšetkým voliči. A nerozhodovať nacionalisticky, ale programovo. Stačí si len spomenúť na prístupový proces Slovenska do únie, keď parlament na bežiacom páse prijímal európske smernice. O väčšine záležitostí sa dnes už totiž rozhoduje v Bruseli, nie v Bratislave.
Argument, že veľké krajiny ako Nemecko, Francúzsko, Británia či Taliansko dokážu zalobovať aj samostatne, je síce pravdivý a správny, no pri pohľade na počty slovenských, českých, rakúskych alebo maďarských europoslancov takto uvažovať nemožno. Tieto krajiny totiž majú šancu niečo presadiť len buď práve v rámci jednotlivých frakcií, alebo ako regionálne zoskupenia. To však vyžaduje nadnárodnú spoluprácu, hľadanie styčných bodov a spoločných (často aj trpko kompromisných) záujmov.
A strašiť slovenských (alebo aj rumunských) voličov velikášstvom jedného šovinistického maďarského politického subjektu je len zbytočným nahrávaním na smeč takejto rétorike. Aj keby totiž zo Slovenska do Bruselu odišlo desať „Durayov“ (a z Rumunska tiež) – akú by mali šancu v mase poslancov, ktorí v europarlamente zasadajú? Mierne povedané – mizivú. Takéto strašenie a zvolávanie parlamentných „mimoriadok“ je len bohapustou kampaňou a nízkopudovou mobilizáciou svojich.
A nielen zaváňa, ale priam smrdí snahou prekryť hospodárske problémy a kauzy mrhania verejných peňazí po rôznych ministerstvách. Veď koľkokrát zasadal maďarský parlament, keď si Slota pustil „hubu na špacír“? Odpoveď je – ani raz. Podstatná je však iná vec. Nech má ľud o čom debatovať a prestane myslieť na prázdne žalúdky a prázdne peňaženky.