Ami, go home
Go, Ami, go home - to bol populárny šláger v 50. rokoch v NSR. S nadšením sme ho pospevovali aj u nás. Až to Amíkov dožralo. A začali baliť kufre. Ale aj Nemcom to došlo. Čo ak by sa uskutočnili stalinské vízie o raji pod komandom Moskvy až po La Manche?
Naša 200-tisícová armáda mala rozkaz zabezpečiť pontónové mosty pre štyri milióny vojakov. A novému Eisenhowerovi by zas trvalo pár rokov, kým by prepravil do Británie milióny inváznych jednotiek. A tak Nemcov prešiel spev. Aj za cenu, že si na "okupáciu“ budú sami priplácať.
Československo bolo viac-menej svetlou výnimkou. Keď sa Kocábovi podarilo vystrnadiť "osloboditeľov“ po tých dočasných dvadsiatich rokoch, žiadna občianska vojna u nás nevznikla, aj do spevu nám bolo.
S odchodom Američanov z Iraku je to podobné ako u nás s eurovoľbami. Všetci sú nadšení. Obama, že skoncuje s aférou, ktorú jeho predchodca tak dohnojil. O radosti amerických osloboditeľských vojakoch ani nehovoriac. A Iračania sú nadšení, že konečne ustane občianska vojna medzi šiitmi a sunnitmi. Z nepochopiteľných dôvodov si myslia, že ju rozpútali Američania. Len kde vziať a ako demokraticky zvoliť nového Husajna, keď ten pôvodný diktátor je už na pravde Alahovej.