Eď kilo keňér
Je to už vyše pol storočia, čo sa otvorili rampy do takého exotického zahraničia ako bolo Maďarsko. Naštartoval som moskviča, naložil mäsové konzervy, dvoch desaťročných synovcov a poďho: vyvenčiť decká v zahraničí. Na Balatone v stánku bajúzatý Maďar akoby prišiel rovno z pusty: "Kérem sépen, eď kilo keňér." Toľko som sa nabiflil. A on na to: "Černý nebo bílý?" Zákon obchodu mal prednosť pred jazykovým.
Opačná skúsenosť: v košickej drogérii som si pýtal bežný tovar – kinofilm 17 DIN. „Njemoáme.“ Poslal som dnu fotoreportéra s perfektnou maďarčinou. Moali. Vrátim sa, reku kedy ste to za 10 sekúnd stihli dostať? Nemértem. Alebo: prídem na neoznačenú križovatku Y, pýtam sa 17-ročného mladíka: „Prosím vás, do Dunajskej Stredy vpravo či vľavo?“ Ukazujem mu to aj takým slovenským gestom. „Nemértem.“ Po rokoch výučby slovenčiny nevedel ani názov svojho blízkeho okresného mesta.
Slovenskom i Maďarskom lomcuje jazykový zákon. V najdemokratickejšom štáte sveta v USA ak viete len po španielsky či po maďarsky, môžete nanajvýš zametať ulice, umývať riad. Chcel by som, aby moji spoluobčania maďarskej národnosti boli rovnoprávni so Slovákmi. A my na juhu Slovenska rovnoprávni s nimi.