Chlieb a hradné hry
Chlieb a hry - tak znie antická definícia základných ľudských potrieb. Držia sa jej aj súčasní slovenskí politici. A ak pre hospodársku krízu hrozí, že bude menej chleba, treba občanom predviesť ešte viac hravosti. Tak sa aspoň javí premiérova morálna podpora rekonštruovaného Bratislavského hradu, z ktorého by malo vyrásť pútnické miesto so sochou Svätopluka, nasvietené tak mohutne, "že nám to bude závidieť aj Viedeň". (Dúfajme, že aj Budapešť.)
Pravdaže, nemožno nič namietať proti rekonštrukcii, pamiatka si ju zaslúži. Pochybnosť, či miliarda korún nie je priveľa, možno odbaviť argumentom, že sa míňa viac peňazí na oveľa menej dôležité veci. Otázniky nad dodávateľskou firmou a priateľskými väzbami jej šéfa na Smer sa dajú rozptýliť konštatovaním, že „niekto to robiť musí“ a každý podnikateľ je niečí kamarát. Pozitívna je skutočnosť, že sa interiéry hradu opäť sprístupnia verejnosti a napokon nemožno nič namietať ani proti Svätoplukovi ako významnej postave našich dejín.
Cez to všetko patronát vlády nad rekonštrukciou pripomína divadlo – už len samotný verejne prezentovaný obdiv Fica nad krokom, ktorý predsa musel dávno politicky posvätiť. Rovnako ako ,,hrdinské" použitie termínu ,,starí Slováci" či zámer postaviť práve na tomto mieste Svätoplukovu sochu, pričleňujú akciu k plejáde predvolebných udalostí, ktorými Smer zbiera body.
Ak už ide o samotnú Bratislavu, nielen o Hrad, hlavné mesto prešlo v posledných rokoch drastickými zmenami. Aktivity developerov z neho systematicky klčujú kultúru, ľudskosť a nahrádzajú ich megalomanskými stavbami. Samozrejme, vláda za to nie je zodpovedná, pretože ide o dianie v právomoci samosprávy. Príznačné však je, že keď už sa vláda a bratislavská samospráva (mimochodom, politicky opačne orientované) rozhodnú spolupracovať, opäť ide o dielo s podobným rukopisom – nákladný a necitlivý projekt Národného futbalového štadiónu za obrovské peniaze a bez verejnej súťaže.
Podobne vyznieva aj rekonštrukcia Hradu. Teda ako dielo, na ktorom ,,niekto" dobre zarobí a navyše sa ho podarí predať aj voličom, ktorí sa môžu tešiť, ako v Bratislave posiatej mrakodrapmi, sužovanej príšernou verejnou dopravou, kolabujúcimi cestami a ubúdajúcou rozlohou zelených plôch bude tróniť okázalo vysvietené pútnické miesto so Svätoplukom…
Možno obnovený Bratislavský hrad naozaj vydrží ďalších sto aj dvesto rokov. Ale krátkozraké videnie priorít v duchu kréda „chlieb a hry“ vydrží sotva do budúcich volieb.