Zákon alebo súcit?
Možné prepustenie Líbyjčana, ktorý si v Škótsku odpykáva doživotný trest za účasť na leteckom atentáte nad Lockerbie, vyvolalo právom emócie. Bývalý agent je ťažko chorý. V Tripolise apelujú na humánnosť škótskeho súdnictva. Kde však bolo humánne cítenie ľudí, ktorí bez mihnutia oka rozhodli o smrti stovky nevinných. Ľudí, ktorí dodnes sedia v Tripolise a zaplatením odškodného sa pre nich celý "prípad" skončil.
Alí Midžrahí bol len pešiakom vo veľkej a nebezpečnej hre plukovníka žijúceho dodnes zo strachu pred atentátom v stane a každú noc inde. V prípade prepustenia Líbyjčana nejde ani tak o humánne gesto, ako skôr o vydanie obetného baránka do rúk Tripolisu, v ktorom po prípadnom prepustení môže Midžrahí skôr zomrieť „náhodnou“ smrťou, ako na nevyliečiteľnú chorobu.
Smrť Midžrahího v Škótsku alebo vo vlasti nezmení fakt, že dodnes niet odpovede na viaceré otázky – od pôvodu skutočných atentátnikov cez spôsob, ako sa na palubu linky číslo 103 do New Yorku dostal československý výrobok semtex a časovacie zariadenie MST-13 švajčiarskej firmy MEBO až po skutočný motív činu. Navyše sa ukazuje, že útok na lietadlo nebol pre každého tajomstvom. Svedčí o tom výrok Victora Marchettiho, bývalého výkonného tajomníka zástupcu riaditeľa CIA. Pre časopis Time vyhlásil: „Mosad o tom vedel a nevaroval nás. Vedeli o tom aj ľudia zo CIA a tiež si to nechali pre seba.“ A tak sa zdá, že jedinou istotou dnes je, že o nebezpečenstve hroziacom letu číslo 103 určite nevedeli len obete tragédie.