Načo do školy?
Nechtiac som si odpočul na ulici dve susedky: "Ten náš do školy nechce. Čítať, písať, rátať už vie. Tak vraj čo bude podaromnici lavice drať." Šesťročný "ten náš" netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu, kým sa babizne vykecajú. Nevedel sa dočkať, kedy sa vráti domov, aby mohol najmä rátať. To je veru dnes najdôležitejšie.
A odpočul som si aj v televízii Rómku. „Keby môj starý išiel do roboty, dajú mu 15-tisíc. Vezmú nám sociálku, príspevok na bývanie, verejné práce a ešte tamto-hento…“ Na korunu vyrátala, že jej starý by išiel pracovať za tisícku. „Nie sme my Rómovia takí sprostí, rátať vieme!“ A možno tiež do školy toho veľa nenachodila.
Iná Rómka podpísala súhlas so zdravotne indikovanou sterilizáciou krížikom a takto sa domáhala odškodnenia: „Ja čítať, písať neviem, bohvie čo mi tam podstrčili?!“ „Ale veď ste chodili do školy, nie?“ „To bolo dávno. Skončila som v tretej ľudovej, roky mi to netrebalo. Zabudla som už.“
Do školičky, do školy, to je deťom po vôli – učili sme sa v prvej triede básničku. Nuž ktorým deťom ako. Ale rátať treba vedieť. Ako ináč zistiť, či sa oplatí robiť. Aj čítať treba vedieť. Najmä tie najmenšie písmenká na zmluvách. Aby ste si nepodpísali rozsudok smrti.