Daň za televízor
Senzi senzus, Drišľakoviny či sedem rokov starý silvestrovský galaprogram. To je pár príkladov z ponuky zábavy Slovenskej televízie v hlavnom vysielacom čase. Komu by sa to málilo, môže si pozrieť relácie plné brilantného humoru dvorného komika strany Smer Petra Marcina.
Proti gustu žiaden dišputát, svojich verných tieto programy dozaista majú. Navyše ak diváci, ktorí o programy takéhoto druhu záujem neprejavia, môžu s pokojom prepnúť. Alebo nezapnúť vôbec.
Ak by nešlo o televíziu, ktorú financujú všetci, ktorí vo svojej domácnosti odoberajú elektrinu…
Nad monológmi premiéra v hlavnej „diskusnej“ relácii môže divák už len mávnuť rukou, nad „Večermi na tému“ s vopred jasným posolstvom debaty sa pousmiať. No pohľad na kompletnú programovú štruktúru plnú repríz, pretkanú vlastnou tvorbou dobre zaplatených spriaznených a „prvotriednych“ umelcov, je priam bolestivý. Len nech je ich „humor“ apolitický a satira vyvážená.
Slovenská televízia sa o diváka zjavne usilovať nemusí. Stačí, ak sa zapáči aktuálnym mocipánom a tí jej dajaké odrobinky z bohatého stola deficitu prihodia. A tiež vie, ktorých autorov a interpretov treba náležite odmeniť.