Veľa rečí, málo chleba
Platové nožnice kmášu Slovensko na kusy. Aj takto obrazne by sa dala pomenovať stará bolesť - regionálne rozdiely v príjmoch obyvateľstva. V rovnakých odvetviach, pri rovnakých povolaniach sa od Bratislavy na východ líšia mzdy aj o stovky eur. A najbližší vývoj nedáva predpoklad pre optimistické nádeje. Hlavné mesto vďaka "pestrosti" hospodárskej štruktúry sa tiež ako prvý región Slovenska pozviecha z krízy. Nepomer bude teda aj v blízkej budúcnosti narastať.
Zároveň, ak rastie nezamestnanosť, neexistuje ani tlak na rast miezd, keďže uchádzačov o jedno pracovné miesto je viac. Zmazávaniu rozdielov medzi jednotlivými regiónmi Slovenska súčasná situácia jednoducho nepraje. Výšku príjmov v jednotlivých firmách určuje samotný podnikateľ, no celkové podmienky v krajine určuje zákonmi parlament a vláda. Je jednoduché vyhovoriť sa na krízu (a z istého pohľadu prišla recesia politikom vhod). Kríza naplno zúri od vlaňajšej jesene. Čo však pre odstránenie regionálnych rozdielov urobili vlády v rokoch hospodárskeho rastu?
Zvyšovanie miezd majú v programe aj odborári. Je to ich právo a v istom zmysle aj opodstatnenosť ich existencie. Tí však takisto musia nájsť pri vyjednávaniach so zamestnávateľmi akési rozumné „číslo“, aby prehnanými nárokmi zamestnancom viac neublížili, než pomohli. Od výšky taríf sa totiž odvíjajú aj odvody a v čase, keď mnoho firiem stratilo podstatnú časť svojich odbytísk, môže výrazný nárast miezd viesť k prepúšťaniu. Ak má podnik vôbec prežiť.
Nulový rast – na druhej strane – by vzhľadom na infláciu znamenal pokles reálnej kúpyschopnosti ľudí. A tí prirodzene znížia svoju spotrebu.
Ak by však takto prirodzene v zlých časoch znížil svoju spotrebu aj štát, dalo by sa hovoriť o protikrízových opatreniach. Ale ak vláde chýba odvaha na nepopulárne opatrenia a prijíma iba rozhodnutia, ktoré sa páčia voličom, bez pozitívneho presahu za termín volieb, naopak, so skrytým, ba aj zjavným zadlžovaním niekoľkých generácií, je to len zasievanie ďalších kríz. A plno rečí k tomu.
Reči sa hovoria a chlieb sa je. A s každým chybným hospodárskym krokom (alebo nečinnosťou) môže byť toho chleba menej a menej.