Kto je za múrom?
"Ocko, kto žije za tým plotom?" pýtal sa pred rokmi chlapec pri pohľade z devínskeho brala na ohradený Dunaj. "My, synáčik, my."
Sú totiž dva druhy múrov. Jeden ten berlínskeho typu, aby sme nemohli von. Všetky väzenia na svete sú takto bezpečne ohradené, aby väzni nemohli von. Ale aj milionárska štvrť na Záhorí je ohradená a obyvatelia sa tam necítia byť diskriminovaní ako v gete.
Väčšina občanov má svoje domy, predzáhradky oplotené. Až keď symbolické plôtiky proti pravidelným nájazdom zlodejov nestačia, ak sa postaví dvojmetrový betónový múr, stane sa z toho humánny problém. Pritom ani v známom prípade v Česku ani u nás nešlo o ohradenie rómskej osady. Ohradzovali sa postihnutí gadžovia.
Riešenie rómskeho problému nie je otázka komunikácie, ako sa domnieva vládny splnomocnenec. Nedá sa z neho „vykecať“. Je to vec vzdelania, zamestnania, dlhodobej koncepcie. OSN bije na poplach pred populačnou explóziou, 30 miliárd ľudí Zem neuživí. Ale plánované rodičovstvo v rómskej populácii zaváňa rasizmom. Riešenie je behom na dlhé trate, môže trvať generácie. Čo dovtedy? Ak sa postihnutí obyvatelia bránia múrom, nepovažoval by som to za zločin proti ľudskosti.