Chuligáni
Problém "futbalových" chuligánov pred rokmi trápil západnú Európu. Kompetentní sa rozhodli ho rázne riešiť aj za cenu nemalých investícií. Nasadili kamery, notorickí výtržníci sa (napríklad v Británii) musia v čase zápasu hlásiť na polícii.
Na Slovensku mal tento problém na štadiónoch začať takisto riešiť kamerový systém s identifikačným programom evidovaných nespratníkov. Kluby sú však bez zvyšných peňazí, často im nepatria ani štadióny, na ktorých hrávajú a ťažko od nich očakávať takéto investície do (v podstate) cudzieho majetku.
Náklady na zabezpečenie poriadku pri športových podujatiach však dosiaľ znáša štát v zastúpení polície, a teda všetci daňovníci. Hoci sa policajný prezident Packa už pred pár mesiacmi dušoval, že tomu treba spraviť rázny koniec. Verejné peniaze sú míňané tak či tak. Určite by však bolo osožnejšie, ak by boli investované do monitorovacích zariadení.
A za takéto opatrenia by sa mali zasadzovať i jednotlivé fankluby. Často sú totiž posudzované podľa niekoľkých jedincov, ktorí sa nevedia zmestiť do kože. A bez motivačných „rýmovačiek“ či bubeníkov by mnohé futbalové či hokejové ligové zápasy pripomínali skôr tréning. Kto ide na štadióny fandiť, nech má brány dokorán. Kto sa chce mlátiť, mal by si radšej zaobstarať boxerské vrece. Načo je nám totiž nový národný štadión, ak sa naň kvôli zopár chuligánom slušní ľudia neprídu.