Vedecká fantastika
Rezort školstva patrí (spolu so zdravotníctvom) medzi najpodvyživenejšie, čo sa týka každoročného rozdeľovania príjmov štátneho rozpočtu. A je to tak bez ohľadu na politické zafarbenie vlády i samotného ministra. Spravidla vždy dostane menej, ako žiada, nehovoriac o tom, aké sú reálne potreby. A pri takýchto finančných suchotách patria myšlienky na akýkoľvek rozvoj do kategórie vedeckej fantastiky.
Čo je ešte horšie – neexistuje ani jasná predstava, ako by mal rozvoj školstva (predovšetkým vysokého) vlastne vyzerať. Neexistuje totiž politická zhoda prijať akýkoľvek koncept, ktorého by sa krajina, vlády aj ministri držali ako pevnej kostry. Aby len sem-tam upravili nejaký predpis v súlade s aktuálnymi potrebami a podmienkami. Každý minister prichádza s vlastnou predstavou reformy (neraz od základu inou ako predchodca), často s možno podvedomou preferenciou k istému typu škôl, respektíve odboru či zamerania (technika, prírodoveda, humanitné vedy a pod.).
Takýmto náhlym a nepredpokladaným zmenám „koncepcií“ sa vysoké školy chtiac-nechtiac musia prispôsobiť. Už len preto, aby prežili. Ak podľa jednej dostanú peniaze „na hlavu“ študenta, snažia sa prijať čo najviac uchádzačov. Ak sa situácia zmení na pomer jeden pedagóg na stanovený počet študentov, chcú sa opäť zmestiť do požadovaných čísel. Navyše tieto požiadavky sú zadávané plošne, bez rozlišovania potrieb jednotlivých odborov a trhu práce. Nečudo, že v školách zavalených administratívou nie je čas myslieť napríklad na rozvoj vedy.
Nie je čas ani na budovanie značky, konkurencie. Mladým ľuďom často nezáleží na tom, na ktorej škole získajú diplom, len aby ho mali. A treba povedať, že často aj oprávnene. Najmä ak univerzity vyrastajú ako huby po daždi. Bez kvalitného personálneho pozadia. Škola nemá čas ani peniaze, aby jej prioritou bola výchova kvalitných absolventov, nielen pre prax, ale aj pre vedecký výskum, čím by zároveň ďalej zvyšovala svoju prestíž a lákala nové talenty, z ktorých by znova mohla vychovať kvalitných odborníkov s diplomom, na ktorom by bolo jej logo.
V prípade slovenského školstva nie je možné ani určiť vinníka. Dá sa to zvaliť na absenciu politickej vôle, ale aj za tou stoja konkrétni ľudia. Zabúda sa totiž na to, že investícia do kvality prinesie oveľa vyšší výnos (hoci v mnohoročnom horizonte), ako je súčet akýchkoľvek rýchlych ziskov.
V mnohých kauzách (či už na ministerstve alebo vo vzdelávacích inštitúciách) ide možno len o zle pochopenú rovnosť, zle pochopenú slobodu a zle pochopené bratstvo.