Odtrhnutí z reťaze
Slovensko prežilo a stále prežíva nezvyčajnú vec: verejné protesty. Zdanlivo v nich ide o problém, ktorý sa väčšiny obyvateľstva netýka. Nákladná či autobusová doprava však viac či menej súvisia aj s ostatnými službami. A potom, ide o princíp, keďže pri zavedení mýta bol asi jedinou spoľahlivo fungujúcou vecou zárobok pre firmu, ktorú v tendri vybrali.
Ukázalo sa tiež, že vládni politici ani trochu nerátali s možnosťou, že ich spôsob riešenia krízy (v tomto prípade na účet dopravcov) môže vyvolať nespokojnosť. Protesty predsa len nebývajú na dennom poriadku – spomeňme aspoň pezinskú skládku či vlaňajší výber záchraniek.
Dôvodov protestovať je pritom na každom rohu plno. Stačí spomenúť napríklad fakt, že polícia svojvoľne urobí zo slovenského občana teroristu a vystaví ho riziku. Učitelia by mali byť v uliciach stále. A aby nebola reč iba o vláde, v Bratislave malo byť plné nádvorie pred magistrátom, a nielen pre PKO, ale aj pre iné developerské skutky či pre dopravný podnik a jeho "služby“…
Okrem nadávania v krčme existujú aj účinnejšie legitímne a nenásilné spôsoby, ako vyjadriť nesúhlas. Ak ho mocní nepočujú, správajú sa ako odtrhnutí z reťaze prirodzenej kontroly.