Spomienky na Mečiara
Protivládny protest (lebo podľa hlavného hesla ho tak možno nazvať) pripomenul zašlé časy mečiarizmu. Bohužiaľ - a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé, za dvanásť rokov nedošlo k žiadnej podstatnejšej zmene v osobách a obsadení na tribúne.
„Hovorcom“ zostal Mikuláš Dzurinda. A hoci sa časť vtedajších tribúnov dnes ocitla na opačnej strane barikády (najmä tých s deklarovanou ľavicovosťou), ani náhodou nejde o politický spor pravice a ľavice. Iba o moc – a z jej držiteľa vyplývajúce celkové smerovanie krajiny. To po druhé. Nehovoriac o účasti kontroverznej postavičky Alojza Hlinu.
Pozitívom je (aspoň pre opozíciu), že na tej istej tribúne stáli rozhádaní Csáky s Bugárom i o „líderstvo“ zápasiaci Dzurinda s Figeľom. Po tri a pol roku, počas ktorých opozičníci viac-menej hibernovali.
A aby sme nezabudli ani na Vladimíra Mečiara, ten sa právom môže hrdiť titulom otca zakladateľa. Lebo hoci Smer pohltil slovenskú ľavicu, v skutočnosti je iba aktuálnym „biznisplánom“ slovenskej kapitálotvornej vrstvy, ktorú stvoril Mečiar. A do podoby, v ktorej je dnes slovenská „pravica“, ju (de)formoval práve Mečiarov spôsob vlády v deväťdesiatych rokoch.