Škrupinkári
Bolo to výnosné povolanie. Škrupinkár vyložil na stolík tri poháre hore dnom. Pod jeden dal guľôčku. Zákazník zložil stávku - 500 Sk. Škrupinkár pohármi zakrúžil. Ak ste uhádli, pod ktorým je guľôčka, vyhrali ste tisícku.
Zákazník vyhrával, ak bol spoločníkom podnikateľa. Cudzí prehrávali. Až sa našiel fiškus. Obrátil dva poháriky s tým, že guľôčka musí byť pod tým tretím. A podvodník nemohol obrátiť tretí pohár, že veď ani tam nič nie je. To bol koniec škrupinkárstva.
Keď moja manželka robí opravu chalupy či bytu, vylúči firmy, kde konateľom je nasprostastý „biely kôň“. Ani krásne štyri „biele kobylky“ by nebrala. Navštívi firmu, či nesídli v garáži alebo vo vajcovej škrupinke. Vylúči takpovediac škrupinkárov.
Manželka ministra Vážneho si zrejme počína rovnako. Prečo si potom jej manžel vyberie na mnohomiliardový tender firmu, reprezentovanú bielymi kobylkami, aj keby sídlila vo vajcovej škrupinke? Tak mu káže zákon.
Fakt máme zákon, ktorý zakazuje diskrimináciu firiem z daňových rajov. Ak splnia ostatné podmienky. Možno tie obsahujú najnižšiu ponuku pri predaji (emisie) či najvyššiu pri kúpe (mýto). Ale keď vyberáme firmy z vajcovej škrupinky, môže to byť záprdok.