Nešťastná zemiaková
Naše idoly, našu národnú hrdosť, našich hokejistov prišla na letisko privítať hŕstka fanúšikov. Jeden deň celé Slovensko šalie eufóriou, že sme medzi štyrmi najlepšími na svete. A vzápätí horko žialime, že sme štvrtí najlepší na svete. Ako je to možné?
Premietnime si to do Himalájí. Ak dostanete chrípku v základnom tábore, je to katastrofa. Ak si zlomíte nohu 50 metrov pod vrcholom Mont Everestu, je to na samovraždu. V zemepise Mont Everest a Mariánsku priekopu delí vari dvadsať kilometrov. V športe medzi vrcholom a prepadliskom len pár sekúnd.
Vraví sa, úspech má veľa otcov, neúspech je sirota. V prípade úspechu MY sme fešáci, MY sme hrdinovia. V prípade neúspechu to ONI pobabrali. Našťastie tentoraz našim hokejistom ani najväčší zlomyseľník nemôže vyčítať ani ň. Ozaj, viete ešte o niečom, kde by sme patrili medzi štyroch najlepších na svete?
Ale to najdôležitejšie treba opakovať. Vo Vancouvri sme sa pýšili starým perím. Naši hrdinovia začínali v časoch, keď rozhodoval talent a pevná vôľa, nie ockova peňaženka. Ak ani v budúcnosti prostriedky na podporu mládežníckej základne, vybavenia, štadiónov, nenájde štát, čaká nás po Vancouvri čierna diera. Nie zemiakové medaily.