Kto má smolu?
Keď Európska komisia schvaľovala Národný strategický referenčný rámec SR, podľa ktorého môžeme čerpať eurofondy v rokoch 2007 až 2013, padali veľké slová. Medzi priority patrí "výstavba a modernizácia verejnej infraštruktúry", ktorá "zvýši efektivitu verejných služieb"... Iste, bez veľkých slov to nejde. No nám je teraz, čiže asi v polovici turnusu, zrejmé, že skutočným "strategickým rámcom" je tu suma 11,36 miliardy eur, ktoré k nám môžu pritiecť.
Nie, teraz to nie je o zlodejoch a podvodníkoch. A čuduj sa svete, ani o bruselskej byrokracii. Reč je o našskej podnikavosti, ktorá velí zveličiť cenu, prirátať maržu za sprostredkovanie, skrátka a dobre vyryžovať, čo sa dá, keď je niečo „zadarmo“. Príklady z praxe ukazujú, že naša verejná infraštruktúra mohla byť zmodernizovaná možno dvojnásobne. Keby obce nenakupovali v rámci projektov napríklad verejné svietidlá v cene niekoľkonásobne vyššej, ako je obvyklá, a podobne. Keby sa predpokladaná cena – ktorú musí každý projekt obsahovať – v procese obstarávania nestávala automaticky cenou koncovou. A keby kontrolné orgány niečo kontrolovali.
A tak, zatiaľ čo u nás sa usporadúvajú konferencie o tom, ako vyčerpať eurofondy do dna dnúceho, daňovníci z vyspelých krajín únie majú smolu. Keby vedeli, koľko centov z každého ich ťažko zarobeného eura naozaj poslúži dobrej veci a koľko sa ich stratí „v procese“, mali by sme smolu my. Alebo ju máme i tak – vlastným pričinením?