Čo sa končí, čo prichádza
Ak sloboda znamená aj oslobodenie od rétoriky, potom sa Slovensko vo voľbách oslobodilo. Rétorika a celková "estetika“ vlády Roberta Fica je čosi, za čím nemá byť prečo nikomu smutno. Smutno bude možno akurát klientom Smeru, SNS a HZDS, ktorým táto rétorika ponúkala pohodlný štít, za ktorým cvendžali peniaze a šuchotali papiere obchodných zmlúv.
Odchádza estetika "starých Slovákov“, odhaľovania sôch a veľkoplošných plagátov, na ktorých sa vynímajú stranícki funkcionári ako nadľudia bdejúci nad všeobecným dobrom kdesi vo výšinách. Estetika mocenskej arogancie a permanentného konfliktu, ktorá namiesto modernej identity občanov ponúka ľuďom v zápase o živobytie na nič súcu identitu užívateľov jedného jazyka.
Estetika korupcie, ktorá je nehanebne otvorená a ktorá má byť ospravedlnená heslom "Kradnú všetci, no keď kradnú naši, menej to bolí“. Ľudia v Smere, ktorí to azda myslia s nálepkou sociálnej demokracie vážne, by vlastne mali byť radi: ísť do opozície v čase vzostupu, nie pádu strany, je šanca získať štandardnú politickú identitu. Bola by obrovská chyba Smeru, keby túto šancu nevyužil.
Jedna rétorika sa končí, iná prichádza. Vládu zostaví strana, ktorá skončila s veľkým dištancom ako druhá a ktorá vo voľbách nezískala, ale, naopak, stratila tri percentá hlasov.
Po kampani, počas ktorej jedna opozičná strana za druhou pristúpili na heslo Mikuláša Dzurindu "Vylúčme spoluprácu s Ficom“, pravici nezostáva iné, než vládu zostaviť. Akurát že vzhľadom na slabý mandát SDKÚ a aj na celkový mandát takejto vlády v parlamente je trochu zvláštne sledovať sebaistotu lídrov novej koalície.
Prakticky jedným dychom s oslavou víťazstva sa už počas povolebnej noci v SDKÚ hovorilo o "ťažkých rozhodnutiach“, ktoré budúcu vládu čakajú. Povahu týchto rozhodnutí možno tušiť: kým strana Ivety Radičovej, ktorá pred voľbami hovorila o sociálnom štáte, oproti minulým voľbám stratila, na scéne je strana Richarda Sulíka, ktorá skočila z nuly na dvanásť.
A pre SaS sú "ťažké rozhodnutia“ (škrty, šetrenie atď.) základnou agendou. Zdá sa, že ak tu bude niečo ťažké, bude to najmä pozícia Radičovej, keď bude voličom vysvetľovať, že sa síce "chcelo“, ale "nedá sa“.
Keď nová vláda, opierajúca sa o kombináciu slabých mandátov, vytiahne zoči-voči tridsaťpäťpercentnému Smeru na ľudí rétoriku ekonomických a ideologických think-tankov a výkonnostných ukazovateľov, estetiku korporácií a ľudí, čo sú presvedčení, že to "vyhrali“, na životnosť takéhoto kabinetu možno už dnes vypisovať stávky.