Až do blaženej smrti
Abrakadabra, ľudia pôjdu do penzie o desať rokov neskôr a budeme sa mať všetci lepšie, lebo nebudeme musieť doplácať na dôchodky. Bohužiaľ, i keď nikto rozumný v Európe nepopiera, že dôchodkový systém je v kríze, riešenia v podobe čarovných zaklínadiel otvárajú viac otázok, než sú schopné zodpovedať.
Povojnovým ideálom strednej triedy bola domácnosť, ktorej potreby pohodlne pokrýval jeden plat – a po nejakých tridsiatich piatich rokoch zamestnania stačil aj na pokrytie slušného dôchodku. A dnes? V ére, v ktorej sa akákoľvek otázka života a smrti stala ekonomickou a finančnou kategóriou (od nášho zdravia cez výchovu našich detí až po výber miesta, kde raz splynieme so zemou), musia v rodine pracovať obaja, a ani to nezaručí, že dajú svojim deťom dobré vzdelanie a že si stihnú odpracovať aspoň svoj vlastný dôchodok.
Samozrejme, reč je o vrstve zamestnancov. Majiteľov firiem dôchodkový systém väčšinou netrápi. Tých viac trápi, ako pred štátom, ktorý chce dodržať svoj sľub, že nikto v starobe nezostane odkázaný na žobranie, ukryť čo najviac svojich peňazí prostredníctvom „optimalizácie“ daní a odvodov.
Takže fajn, ľudia vo veku dnešných dôchodcov budú musieť ešte pracovať. Lenže kde? V spoločnosti, kde musia pracovať všetci, dnes zďaleka nie je dosť dobre platenej práce pre všetkých. A keď k nim zajtra pribudnú ešte takmer sedemdesiatnici, bude jej viac? Populácia Európy starne, znie protiargument: v práci bude čoraz menej tridsaťročných a tí takmer sedemdesiatnici budú mať miesta dosť.
No dobre, ale potom sa vráťme k jadru veci: dnešní tridsiatnici pomaly nedokážu vyprodukovať dosť na to, aby „uživili“ dôchodcov. Koľko potom na ich mieste vyprodukujú šesťdesiatnici? Viac či menej? Tieto otázky nie sú akademické.
Problémom dôchodkových systémov nie je počet dôchodcov, ale prostriedky, ktoré je schopná vyprodukovať spoločnosť. Tento základný problém sa nerieši ani štátnym systémom, ani sporením v súkromných fondoch.
Ak si niekto myslí, že problémom je počet dôchodcov, nech ide rovno na vec a navrhne povinnú eutanáziu v určitom „neproduktívnom“ veku, alebo povinnosť pracovať až do blaženej smrti kdesi za strojom, za počítačom, či za pultom obchodu.
Tí, čo si myslia, že zvyšovanie priemerného veku dožitia v Európe nie je problémom, ale požehnaním civilizácie, a že kvalita života dôchodcov nie je trestuhodným mrhaním, ale ukazovateľom našej vyspelosti, sa pozrú radšej na opačnú stranu rovnice: problémom je šialená – a čoraz šialenejšia – spotreba, s ktorou produkcia nevládze držať krok.