Spoločná cesta
Belehrad by nemal usporiadať pohrebné tryzny a Priština by nemala oslavovať ohňostrojmi. Je však jasné, že mnohí si bohužiaľ silácke reči neodpustia. Veď sme na výbušnom Balkáne.
Aj keď sa to však v tejto chvíli nezdá, existujú aj dôležitejšie veci, ako je vyhlásenie Medzinárodného súdneho dvora o nezávislosti Kosova.
Oveľa podstatnejšia musí byť snaha o to, aby sa život obyčajných ľudí na oboch stranách konečne začal dostávať do bežných koľají. K tomu musia prispieť Srbsko i Kosovo a je tiež nevyhnutné, aby k tomu pomohlo aj medzinárodné spoločenstvo.
Veď niečo predsa len Belehrad a Prištinu spája. Sú to práve ľudia. Ak Srbsko tvrdí, že Kosovo je jeho provincia, hádam tým potom nemyslí len Srbov, ktorí tam žijú. A ak Priština hovorí o svojom štáte, nesmie ani na sekundu zabúdať, že ho neobývajú len Albánci. Naozaj sa nedá urobiť nič preto, aby sa život všetkých zlepšil? Cieľom akejkoľvek politickej reprezentácie by predsa malo byť práve to.
V histórii Európy je obrovské množstvo prípadov, keď si dlho nezmieriteľní nepriatelia nakoniec podali ruky. Z ich nenávisti zostali už len vtipy, ktoré sem-tam síce niekoho urazia, ale nerozpútajú vojnu. Väčšina tých súperov sa stretla v Európskej únii a spolu popíjajú v Bruseli pivo či nakupujú čokolády pre svojich blízkych.
Neuveriteľná predstava v prípade Srbska a Kosova? To hádam nie.