Neodchádzať
Holandskí vojaci si v Afganistane balia veci, vracajú sa domov. Zlá správa je vhodnou chvíľou pripomenúť, že odchádzať predčasne sa nemá.
Toto nie je zápas o čisto americké víťazstvo len preto, že USA tam vyslali zo zúčastnených štátov najviac vojakov. Je to výzva pre všetkých.
Občas sa vyskytuje otázka, načo liať miliardy do Afganistanu a ešte aj riskovať vlastné životy, keď pomoc potrebujú aj milióny hladujúcich a chudobných v rôznych kútoch sveta. V afganskom príbehu sa skrýva obojstranný úžitok.
Ide o boj proti drogám, ktoré ničia zdravie aj na Slovensku. Ide o boj proti teroristom, aby sa nezopakoval 11. september 2001 kdekoľvek, nielen v USA. Je zrejmé, že posledné desaťročie sa podobný horor nereprízoval v takých strašných rozmeroch, lebo strojcovia smrti sú zatláčaní.
Ak vám chýba ľudský rozmer pre samotných Afgancov, stačilo by vidieť tváre detí a ich matiek. Teenageri bežiaci do postavenej školy, ktorí sa konečne naučia čítať a písať. Spokojné ženy vedúce ratolesti do novej nemocnice, lebo dosiaľ nikdy nevideli lieky.
Ak chcete konkrétny osud, svieti na titulke týždenníka Time. Talibanci odsekli uši a nos 18-ročnej Ajši, lebo utiekla z domu násilného manžela. Krásne oči jej zostali. Slepí však môžu byť tí, ktorí nevidia, o čo sa hrá v Afganistane – pre túto krajinu, pre celý svet.