Pod zámkom
Majetkové priznania politikov a sudcov každoročne potvrdzujú, že slúžia len na oklamanie verejnosti. Aby mala pocit, že najvyšších ústavných činiteľov, ktorí rozhodujú o používaní peňazí daňových poplatníkov, niekto kontroluje. Nič viac, nič menej.
Z ich daňových priznaní sa totiž občania vôbec nedozvedia, či žijú len z legálne nadobudnutých príjmov. A dokonca ani to, či sa im majetok počas funkcie rozrástol.
Priznania hovoria len o tom, čo každý volič i tak vie, že aj politici a sudcovia niekde bývajú, jazdia na autách a v bankách majú úspory. Či však majú luxusné vily, na akých drahých autách sa prevážajú a či im patria, alebo ich im požičiava firma, ktorej niečo vybavili, sa občan stále nedozvie. Hoci politici už roky sľubujú, že sa to zmení. Samozrejme, len pred voľbami, keď im ide o to, získavať vo voľbách čo najviac hlasov.
Poslanci, členovia vlády či sudcovia si ako príjmy z verejnej funkcie píšu doslova „hausnumerá“. Uvádzať v priznaní, čo sa im zachce, si môžu dovoliť – veď kontrolujú sami seba. Poslanci kolegov poslancov, sudcovia kolegov sudcov. A vrana vrane oči nevykole. Korupciu na najvyšších poschodiach politiky a súdov takáto kontrola ukrýva namiesto toho, aby ju odhaľovala.
Odborníci zaoberajúci sa korupciou vo verejnej sfére už dávno márne upozorňujú, že takáto kontrola je čistý výsmech, facka bežným ľuďom, ktorí to financujú. Politikov môže k zmene dotlačiť len ich tlak. Pretože ak ich k tomu nedonúti verejná mienka, naďalej sa budú tváriť, že nič nevlastnia a bez problémov budú lietať jetmi súkromných firiem, jazdiť na cudzích autách či chodiť na dovolenky do víl, ktoré im akože nepatria. To všetko pod rúškom zákonnosti.