Prihorúci zemiak
Štatistiky každého štátu prirodzene rátajú s tým, že isté percento obyvateľov nikdy nebude pracovať. A humánny štát sa aj o tých musí postarať, nesmú umierať od hladu na ulici.
Ťaživým problémom Slovenska je však prílišná početnosť tejto skupiny k zvyšku obyvateľstva. Tisíce neprispôsobivých žijú ako vydedenci v uzavretých osadách, rezignovali na každú zmenu spôsobu bytia. Naša krajina pritom akútne hľadá prácu aj pre tých, ktorí vedia a chcú pracovať – a tým aj prispievať odkázaným na sociálne dávky.
Pred každými voľbami sľubujú kandidujúce strany nápravu. Krčmovou rétorikou „o dlhom biči a krátkom dvore“ bodujú národniari, ako spolutvorcovia minulej vlády však s reálnymi riešeniami zlyhali. Do osieho hniezda pichol exminister práce Ľudovít Kaník a nasledovali rabovačky v obchodoch. Ostatní skončili pri krasoreči voči Bruselu.
S faktom, že nijaký sociálny systém nie je dosť štedrý na kŕmenie ničnerobiacich, sa boria aj európske veľmoci. Vo Francúzsku a Taliansku ich teraz naivne vykazujú do domovských krajín. Výsledkom sú protirasistické demonštrácie, keďže väčšinou ide o migrujúcich Rómov. Všetci vyhostení sa beztak čoskoro vrátia späť.
S podmienením prideľovania dávok pracovnou „aktiváciou“ príjemcov sotva urobí zázrak aj minister Mihál a terajšia vláda. Ten zemiak je horúci pre celú Európsku úniu. A bude stále horúcejší, ak si ho členské štáty neprestanú navzájom iba pohadzovať a rýchlo sa nezjednotia v hľadaní spoločného východiska.