Slepá spravodlivosť
Najvyšší súd definitívne oslobodil bývalého račianskeho starostu Pavla Bielika spod obžaloby. Prečo táto správa neprekvapí?
Asi preto, lebo žijeme v krajine, kde sa spravodlivosť hravo vyvŕši na neplatičovi nájomného, ale na vyšších poschodiach spoločenského (a kriminálneho) rebríčka sa často nezmôže na viac, než na populistické táranie. O potrebe boja proti korupcii, o zásade „padni komu padni“… Akoby zlodejstvo či zneužívanie úradu od určitej úrovne prestávalo byť obyčajným zlodejstvom a zneužívaním a stávalo sa niečím extra. Niečím, čo sa nedá zvládnuť pomocou „obyčajných“ zákonov, „obyčajného“ dokazovania. Výsledok poznáme: ono sa to nedá zvládnuť ani pomocou „neobyčajných“ prístupov. Alebo práve kvôli nim?
Bez toho, aby sme spochybňovali rozsudok, môžeme skonštatovať jedno: Bielik je živým dôkazom, že aj KDH má svoje celebrity. Uznajte; ktorý obyčajný úradník podozrivý z úplatkárstva by sa dočkal údajného záujmu tajnej služby o svoj prípad (agentka Kováčová), zázračnej straty dôkazov, o kom by sa na pôde súdu hovorilo ako o predmete „vnútrostraníckeho zápasu“?
Až si od vás na nejakom úrade začnú pýtať úplatok, dajte si pozor: čo ak tu nejde o obyčajnú nehanebnosť? Čo ak tu ide o „vnútrostranícky zápas“? A keď vám napadne utekať s tým na políciu, vedzte, že napokon môžete byť vy tým, komu slovenská spravodlivosť nasadí psiu hlavu. A nezabúdajte – slovenská spravodlivosť je slepá nie v zmysle nestrannosti, ale doslova: jednoducho nevidí.