Otrasná predstava
Doteraz bolo zvykom považovať za zlý signál pre Slovensko, keď niekde v zahraničí neprejavili záujem rokovať s nami na najvyššej vládnej úrovni. Teraz je to inak: nová vláda si zrejme cení pozvánky, ktoré ignorovala, a rokovania, na ktoré neprišla na reprezentatívnej úrovni.
Nezáleží, či za absenciou šéfky vlády Ivety Radičovej na ázijsko-európskom summite ASEM stojí jej „vrúcny“ vzťah so šéfom diplomacie Mikulášom Dzurindom a z neho vyplývajúca chabá komunikácia medzi Úradom vlády a ministerstvom zahraničných vecí. Vo výsledku to tak či onak znamená, že tam, kde desiatky krajín posielajú hlavy svojich štátov či šéfov svojich vlád, nás zastupuje podpredseda vlády a minister financií v jednej osobe.
Nechce sa veriť, že by politici, ktorí si koncom 90. rokov najviac zakladali práve na tom, ako pomáhali zvýšiť zahraničnú akceptáciu Slovenska, nechápali, že osobná kompetentnosť a kompetencie vyplývajúce z úradu sú v politike dve rôzne veci. Nejde o to, čo všetko dokáže Ivan Mikloš „vybaviť“ alebo o čom dokáže diskutovať. Ide o všetko to, čo dokázať nemôže, pretože jednoducho nie je na jednej služobnej úrovni s hlavami vlád či štátov.
Keďže nejde o prvý prípad, črtajú sa dve možnosti. Buď je slovenská diplomacia naozaj v rukách diletantov, ktorí povyšujú svoje vnútrostranícke pletky a intrigy nad dlhodobé záujmy štátu, alebo sa naša zahraničná politika naozaj riadi heslom: „Už sme raz tam, už na nich môžeme kašľať.“ Alebo platí oboje naraz. Otrasná predstava.