Ingliš is ízi
O potrebe "ovládať anglický jazyk a aspoň jeden ďalší cudzí jazyk a vedieť ich používať", dnes nepochybuje žiadny súdny človek. Pochybnosti však vyvoláva rozhodnutie z moci úradnej nanútiť takú vec zákonom.
Za cieľ výchovy si totiž legislatívne môžeme stanoviť čokoľvek, ide o to, či máme reálne možnosti toto predsavzatie uskutočniť. A tie momentálne zjavne nemáme.
Problémy sú prinajmenšom dva: prvý je nedostatok kvalifikovaných učiteľov. Druhým absencia možnosti byť v každodennom kontakte s cudzím jazykom. Určité otázniky vyvoláva aj presvedčenie „čím skôr, tým lepšie“.
Pedagógov je nedostatok a podľa údajov ministerstva školstva angličtinu na prvom stupni základných škôl minulý rok vyučovala viac ako polovica nekvalifikovaných učiteľov. Ambiciózny rekvalifikačný program uviazol na polceste. Čiže elementárny predpoklad na to, aby o rok tretiakov učili kvalitní učitelia, stojí na vode.
V našich médiách sa deti s angličtinou prakticky nemajú kde stretnúť. A práve tu by svoju pozitívnu úlohu mali zohrať médiá verejnej služby – ak budú mať televízie vo svojej ponuke dostatok programov s titulkami a angličtina sa ako hovorené slovo bude objavovať aj v rádiách, tak ju dostanú „do uší“.
To prvé je bežné v Škandinávii a to druhé zasa v Rakúsku, kde napr. na verejnoprávnom rádiu FM4 (obdoba nášho Rádia FM) vystupujú bežne moderátori, ktorých rodnou rečou je angličtina.
Angličtinu teda áno, ale nie hurá systémom, lebo ako povedal novinár Paul Lendvai: stredná Európa už spoločný jazyk má – je ňou zlá angličtina. Ak teda naše deti nechceme učiť len akúsi skomolenú angličtinu, tak veci treba najprv premyslieť.