Zachránený jazyk
Jazyk spája i rozdeľuje. Ak v našej spoločnosti existuje nejaký zásadný zlom, tak je to zlom etnický.
Jeho ostrie neotupili ani sociálne a ekonomické problémy, hoci zo sčítania obyvateľstva je zrejmé, že menšiny žijúce na území Slovenska sa postupne asimilujú. Tento proces je prirodzený v každej demokratickej spoločnosti a vôbec nemusí byť výsledkom snahy vytvárať obyvateľov väčšinového národa.
Aj keď jazyk je výsostne súkromná vec a štát by do týchto záležitostí nemal príliš " kafrať", minimálne by mal vytvárať také prostredie, v ktorom môže existovať aj reč menšín. Zámer znížiť kvórum na používanie menšinových jazykov zo súčasných 20 percent na desať za takéto opatrenie možno považovať, aj keď má niekoľko ale.
To či k názvu Krahule pribudne nemecký nápis Blaufuss alebo či dvojjazyčnú tabuľu dostane naspäť rusínska Nová Sedlica, isto netrápi tých, ktorí si Slovensko vedia predstaviť ako multietnický štát.
Otázka je, či v týchto obciach, často prestarnutých a vymierajúcich, sa vôbec nájdu administrátori, ktorí budú schopní vybavovať agendu v menšinovom jazyku.
Samostatnou kapitolou je viac ako stovka rómskych obcí. Tu sú pochybnosti ešte väčšie. Čo zo zákona, keď jeho samotné naplnenie je len teoretické?
Ak od prvého júla budúceho roka na Slovensku pribudne približne 270 obcí s dvojjazyčnými názvami, štát by mal predovšetkým zabezpečiť, aby sa v nich menšinový jazyk aj reálne mohol používať.