Znárodnené médiá
Veru tak, televízia nie je pivo. Hoci u nás žijú asi tri milióny naslovovzatých expertov na oboje ("Keď jedno pozerám a druhé pritom pijem, tak sa v tom predsa musím vyznať, no nie?"), za Slovenskú televíziu nikto lobovať nešiel. Aspoň nie tak efektívne ako za slovenské pivo. A tak parlament podľa očakávania hladko schválil zákon, ktorým sa zlúči Slovenská televízia so Slovenským rozhlasom a vznikne Rozhlas a televízia Slovenska (RTS).
Keď už sme pri tom pive, tak v mene spravodlivosti uznajme, že jeho výrobcovia majú na svojej strane aspoň nejaké technické argumenty. Takéto argumenty však verejnoprávne médiá naporúdzi nemajú. Ich smola je v tom, že zatiaľ čo ich želaný prínos nie je merateľný ekonomickými ukazovateľmi, veľmi presne je nimi merateľná neželaná finančná strata, ktorú každoročne vyrába napríklad STV. A tak sa už aj po letmom zoznámení s finančnými výkazmi môžu aj z vládnych technokratov náhle stávať odborníci na médiá verejnej služby.
Iste, minister kultúry Krajcer nie je technokrat. On však nie je ani jediným autorom nápadu zlúčiť verejnoprávny rozhlas a televíziu a znárodniť ich – dať ich rovno pod štátny rozpočet a pod priamu správu parlamentu.
Nápad vzišiel z kruhov SaS. Čiže tej strany, ktorá svojím marketingom dokázala vyrobiť z koncesionárskych poplatkov prvoradú politickú tému. A dokonca vyvolať o nej aj referendum. S nápadom prišla strana, ktorej voliči v diskusiách o nástrojoch riešenia problémov televízie a rozhlasu najčastejšie dávajú prednosť reťazovej píle pred skalpelom: „Rozpustiť, zrušiť, zavrieť. Nedať ani cent.“ A ktorí si často nedokážu predstaviť, na čo by im verejnoprávne médiá vlastne mohli byť dobré.
Čudujú sa teda v SaS, keď mimo ich okruhu len málokto uverí, že Krajcerov návrh – o ktorom on sám tvrdí, že je iba prvým krokom „celkovej reformy verejnoprávnych médií“ – nie je v skutočnosti napríklad prvým krokom k ich postupnému zániku?
O technických argumentoch za a proti sa už toho popísalo dosť. Vždy sa dá však zopakovať základný problém: kým úžitok zlúčenia pre ekonomický chod televízie a rozhlasu zostáva prinajlepšom otázny (najmä to, či naň ako prvý nedoplatí rozhlas), o tom, že tieto médiá budú naďalej hračkou v rukách politických strán, niet pochýb.
Dvadsať rokov robia politické strany u nás všetko preto, aby sa verejnoprávne médiá namiesto plnenia svojho poslania venovali politickej propagande. Dvadsať rokov futrujú televíziu dotáciami a žiadajú od nej politické protislužby. Napokon, v rámci „riešenia“ toho, na čom tu dve dekády statočne pracovali, neposilnia ani náhodou jej nezávislosť. Radšej ju rovno s rozhlasom zoštátnia.