Eurosomári
Tak sme sa dozvedeli, že "plán" Richarda Sulíka o príprave na návrat ku korune, bol len jeho osobným názorom. Výborne. Celé to bola vlastne len taká lapália. Šéf slovenského parlamentu iba vyjadril svoju mienku – mienku "múdreho hospodára", ktorý myslí na zadné vrátka. To len zlí eurooptimisti robia z komára somára... Naozaj?
Keď v júni 2006 Robert Fico vyhlásil, že „euro prijmeme vtedy, keď to bude pre nás výhodné“, strhla sa búrka. Investori, zneistení nejasnými zámermi novej vlády, sa začali zbavovať slovenskej koruny. Jej kurz oproti euru padol a Národná banka na jej záchranu minula asi pätinu svojich rezerv. Prečo to všetko? Náš záväzok prijať spoločnú menu bol súčasťou prístupovej zmluvy s EÚ. Dohoda znela, že euro prijmeme vtedy, keď splníme kritériá na jeho prijatie. Náznaky, že euro možno v roku 2009 neprijmeme, sa preto dali vyložiť aj tak, že sa vlastne nechystáme splniť ekonomické kritériá na jeho prijatie.
Lekcia, ktorú vtedy Fico dostal, bola poučná. Trhy nezaujíma, že veď ten či onen politik „vlastne nehovorí nič trestuhodné“, ani neskúmajú, nakoľko to myslel vážne, alebo ku komu svoje slová vlastne smeroval. Na trhoch sa totiž hrá o peniaze, nie o voličov. Čo však neznamená, že na nich voliči nemôžu o svoje peniaze prísť – napríklad aj kvôli politikom, ktorí si nedokážu, či nechcú uvedomiť dosah svojich slov.
Mali by sme byť asi radi, že nás dnes kvôli Sulíkovi nečaká okamžitá lekcia ako v roku 2006. Mimochodom, ak sa jej vyhneme, tak práve aj vďaka tomu, že sme v eurozóne, do ktorej nás nakoniec doviedol svojou vlastnou lekciou poučený Fico. No ono je to z istého pohľadu možno vlastne škoda: lepší malý výprask hneď ako katastrofa zajtra. A buďte si istí, že práve k nejakej budúcej galibe nás budú populisti ako Sulík ťahať, ak ich niekto včas nevprace naspäť do kože.
Tu predsa nejde o žiaden spor európskych optimistov s realistami. Alebo si Sulíkovi priaznivci myslia, že európski lídri, bojujúci s dlhovou krízou v rámci spoločnej meny, sú napospol hlupáci, neschopní realisticky hodnotiť situáciu? Že zástancovia integrácie (optimisti) sú nadšenými priaznivcami veľkých bánk? Alebo že im azda imponuje hazardovanie s verejnými financiami, ktoré doviedlo niektoré krajiny do problémov?
Nikto nezráta, koľko „normálnych“ zákonov, koľko civilizovaných pravidiel hry a akú celkovú mentálnu zmenu naša krajina prijala práve preto, lebo sa od revolúcie snažila dostať do európskeho klubu. A ako sa zmenila naša hospodárska politika preto, lebo sme chceli byť súčasťou aj zóny jednej meny. Radšej nemyslieť, ako by to dnes u nás vyzeralo, keby boli pravidlá všetkých tých zmien čisto v rukách našich domácich dobrodruhov a populistov. Pardon, politikov.
Dnes, keď môžeme ťažiť z toho, že my sme pri zmenách nepodvádzali, ideme sa naparovať ako nefalšovaní provinční truľovia. Nefandime si, že budeme považovaní za euroskeptikov. Leda tak za eurosomárov.