Svrbiace prsty
"Dohodli sme sa, že vrátime druhý pilier do pôvodného stavu," uviedla začiatkom tohto týždňa po rokovaní Koaličnej rady premiérka Iveta Radičová. Preložené z političtiny do jazyka bežných smrteľníkov to znamená: Teraz sme pri moci my. Teraz sa zasa my pohráme s tým, kto bude ako poberať dôchodok, keď sa ho dožije.
Výborne. Akurát, kto už len, prepánajána, v našom štáte vie, čo je to ten „pôvodný stav“?
Pôvodným stavom druhého piliera dôchodkového zabezpečenia pred rokom 2005 bolo, že žiaden neexistoval. Potom zo dva roky existoval ako povinný pre všetkých od určitého veku, vzápätí chvíľu existoval ako úplne otvorený pre každého, kto chcel odísť. Potom bol zasa otvorený v takom zmysle, že kto nechcel, nemusel doň vstúpiť. Teraz má byť už opäť povinný pre všetkých absolventov – ale s tým, že do troch rokov si to môžu rozmyslieť a vystúpiť. Menili sa aj garancie. Dzurindova vláda ich najprv nastavila pomerne voľne, vláda Roberta Fica ich postupne vyšponovala až na stopercentnú úroveň – a Radičovej vláda ich (zatiaľ) nemení. Na druhej strane, Radičovej vláda zasa chce pridať k trom doterajším sporiacim fondom v rámci každej DSS fond štvrtý. Takže, čo je to ten „pôvodný stav“?
Videná optikou politikov, každá nimi vymyslená zmena v každom systéme, dôchodkový nevynímajúc, je zásadne zmenou k lepšiemu a vždy výlučne v prospech ľudí. Ako inak. Lenže videné optikou samotných ľudí, neustále zmeny sú skôr podkopávaním pevnej pôdy pod nohami. Tí, čo pochopili, že je holým nezmyslom tešiť sa v druhom pilieri na švajčiarsky dôchodok bez toho, aby mali predtým švajčiarsky plat, sú na druhej strane konfrontovaní s neistotou prvého piliera. Raz sa dôchodky valorizujú tak, raz onak, raz sa body zaratúvajú takým, raz onakým spôsobom… Keď sa dnes DSS-ky sťažujú, že mladí ľudia sa do druhého piliera nehrnú, pretože vraj „nemyslia na svoj dôchodok“, sú úplne mimo. Ako efektívnejšie má mladý človek „myslieť na svoj dôchodok“, než tak, že sa snaží o uplatnenie a o čo najlepší zárobok? Navyše: kto chce mladým kázať o istotách a osvedčených cestách v štáte, v ktorom sa sociálny a dôchodkový systém menia mnohonásobne častejšie ako dopravné predpisy?
Skúsenosť z obdobia Dzurindových vlád hovorí, že je vo všeobecnosti hlúpe hodnotiť reformy podľa toho, nakoľko sú „odvážne“. Keď sa chce dnes niekto opájať takouto vágnou kategóriou, preukazuje akurát to, že sa nepoučil. Najvyššiu hodnotu majú v skutočnosti také zmeny, ktoré vznikajú v atmosfére aspoň základného konsenzu. Iste, pri dodržiavaní konsenzuálneho receptu by bolo reforiem i „reforiem“ o čosi menej a boli by možno aj menej „odvážne“. Lenže tie, ktoré by vznikli, by mali šancu na trvalejší život. Takto každú politickú garnitúru svrbia prsty; každá chce zanechať svoj odtlačok na pravidlách, ktoré by sa mali meniť možno tak raz za generáciu.