Neprepásť šancu
Čo môže Západ urobiť preto, aby sa v severnej Afrike neobjavil – keď aj nie hneď, tak o pár rokov – nejaký neznášanlivý islamistický režim?
Napríklad zbaviť sa ilúzie, že tomu zabráni používaním newspeaku, ktorým Egypťanov zároveň podporuje i nepodporuje. Zároveň víta ich túžbu po slobode, ale aj mudruje, či vlastne vedia, akú slobodu chcú. A tiež by nebolo od veci prestať sa tváriť, že vyvážanie sa za lacný peniaz v „OPEC-friendly“ 4 x 4 opachách je naše základné právo, ktoré je porovnateľné s právom ľudí inde vo svete rozhodovať o svojom živote.
Áno, sú to tak trochu hyperboly. Tak trochu.
Agentúry znižujú ratingy a vydávajú chmúrne investorské výhľady pre región severnej Afriky a Blízkeho východu. Predvčerom tak v prípade Egypta urobili v Standard & Poor's (S&P), ešte pred nimi Moody's a Fitch. Dôvody? Prvým je nestabilita. Diktátor udržiava poriadok a je predvídateľný, kým výsledok revolúcie sa dá ťažko predvídať. A keď už príde na to, pre biznis je predvídateľný poriadok lepší ako nepredvídateľná sloboda. Druhý dôvod zhrnuli v S&P minulý týždeň: okrem politických rizík môže mať celý pohyb zlý dosah na verejné financie v regióne, pretože tamojšie vlády sa snažia zmierniť ľudovú nespokojnosť napríklad stabilizovaním či znižovaním cien základných potrieb a palív.
Technicky je to všetko pravda. Keď chcú Egypťania, z ktorých 40 percent zarába menej ako dva doláre za deň, zvrhnúť Husního Mubaraka, ohrozujú ekonomiku svojej krajiny politickým rizikom. A keby žiadali nižšie ceny, ohrozovali by svoju krajinu tým, že by trpelo zdravie jej verejných financií… Nezostáva než dúfať, že sa im takéto naše posolstvá nikdy nedostanú do uší.
Nejde o analýzy ratingových firiem. Ide o to, aby nekončili v ústach západných politikov v podobe bľabotu: „Čo je dobré pre náš biznis, je dobré aj pre váš ľud.“ Práve taký bľabot robí potom zo všetkých naozaj vážnych úvah o geopolitike a medzinárodnej bezpečnosti kabaret.
Samozrejme, je možné, že volanie Egypťanov po slobode zneužijú tamojší náboženskí fanatici. No buďme si istí, že budúce šance fanatikov narastajú s každým ďalším vyhlásením Bruselu či Washingtonu, ktoré namiesto pokojnej, ale zreteľnej výzvy, aby si Mubarak zbalil päť slivák a odišiel, nabádajú na „pokojnú zmenu“. Tá totiž nie je v rukách protestujúcich, nahráva to akurát Mubarakovi, ktorý naťahuje čas.
A naše postrehy o stratách hroziacich ich ekonomike, napríklad turistickému priemyslu? Úžasná dedukcia, Sherlock! Lenže Egypťania dobre vedia, že je to takmer rovnako na nás, ako na nich. Zatiaľ. Napokon nie oni, ale my si chodíme vyhrievať svoje biele zadky do pieskov v Hurgade.
Egypťanov ťažko ovplyvníme. Úplne bez možností však nie sme. Je neuveriteľné, že po desaťročiach nášho bratríčkovania sa s figúrami typu Mubaraka chcú tí ľudia od nás vôbec ešte niečo počuť. Ale je to tak – a my by sme nemali svoju šancu prepásť. Inak si nezaslúžime ani tú Hurgadu.