Obyčajná SaS
Bolo pochopiteľné, že uplynulý týždeň dostával v médiách taký veľký priestor jediný poslanec, Igor Matovič. Keď sa ktosi utrhne ako vagón a urobí zo seba jazýček na vládno-opozičných váhach, novinári ho nemôžu ignorovať, ani keby chceli.
Navyše Matovič si buduje imidž človeka, ktorý je síce až po uši v politike, no pohľad na ňu má apolitický, priam „obyčajný“. Takých médiá vždy milujú. Veď aj Janka Ľuptáka mali radi – až kým ho Vladimír Mečiar, aj s jeho robotníkmi, neposadil do vládnych bavorákov.
Popri pozornosti, akej sa teší Matovič, keď sa štylizuje ako bič boží na našich prehnitých politikov, by však bolo nesprávne zabúdať na to, kto ho do parlamentu priviedol. A kto mu dal zelenú. Problém slovenskej pravice sa nevolá Igor Matovič, ale Richard Sulík.
Mnohí si lámu hlavy, ako je možné, že Sulík na svoju kandidátku pribral Obyčajných ľudí, ktorých názory sú všetko možné len nie liberálne. Možno to nie je až také ťažké vysvetliť. Sulíkovu stranu nespája svetonázor. Hľadiac na SaS, človeku skôr napadne, že je to manažérska skupina, ktorá si chce cez politiku trošku upraviť podnikateľské prostredie. A potom sa vrátiť k svojim džobom. Alebo prejsť na nové, ktoré im vhodne upravené prostredie poskytne.
Sulík sa rád prezentuje ako človek „orientovaný na výsledok“ – čo je klasické zaklínadlo firemnej personalistiky. Ako takému mu Matovič s jeho úspešnou sieťou inzertných tlačovín jednoducho musel imponovať. Čo tam po svetonázore? Veď SaS nemá politický program. Poznáme chlapcov, čo si občas dajú jointa? Napíšme si, že sme za legalizáciu marihuany. Zopár homosexuálov? Dajme tam, že chceme registrované partnerstvá… Netreba dodávať, že takto nevyzerá skutočný liberalizmus. Takto vyzerá biznis plán na chytanie mladých voličov, ktorým nedostatok skúseností znemožňuje odhadnúť úprimnosť predvolebných hesiel.
Ku karikatúre liberalizmu patrí aj kult súkromných peňazí. Tiež ako karikatúra. Neraz sa Sulík vytasil s tromfom, že Robert Fico má byť ticho, pretože „nikdy v živote skutočne nepracoval“. Výborne. Akurát, že v tomto zmysle je aj životopis takého Ivana Mikloša takmer dokonalou kópiou toho Ficovho… Rovnako, priam matovičovsky, vyznievajú Sulíkove odsudky európskych politikov, ktorí sú nezodpovední, pretože „nerozhodujú o vlastných peniazoch“. Nuž a o akých peniazoch rozhoduje SaS v slovenskej vláde? Alebo už azda patria teplárne Miškovovi, divadlá Krajcerovi a naše odvody do sociálneho systému Mihálovi?
Úvaha „Kde len ten Sulík k Matovičovi prišiel?“ je fajn, no patrí k nej ďalšia: „Kde len slovenská pravica prišla k Sulíkovi?“ Bol nástup SaS iba dočasným následkom krízy korupčnej a vyčerpanej „štandardnej“ pravice? Alebo v osobe šéfa parlamentu vidíme jej drsnú, populistickú budúcnosť?