Mapa s vlajočkami
Na marcovú parlamentnú schôdzu sa podľa všetkého dostane novela zákona o používaní jazykov menšín.
Ak sa vládna koalícia už medzitým nerozháda pri zákone o štátnom občianstve, toto bude možno pre ňu ďalšia príležitosť. Napriek uisťovaniu, že zákon sa dotkne aj iných menšín, napríklad Rusínov či Rómov, všetkým je totiž jasné, že ak aj nie fakticky, politicky pôjde predovšetkým o etnických Maďarov.
Pôvodne chcel Most – Híd, ktorého podpredseda vlády Rudolf Chmel je predkladateľom návrhu, novelou znížiť kvórum potrebné na to, aby sa v tej-ktorej obci začal úradne používať i menšinový jazyk, zo súčasných dvadsiatich na desať percent. Nakoniec v prvej fáze koaličných rokovaní prešiel návrh SDKÚ v podobe kompromisných pätnástich percent. Lenže KDH sa naďalej neprestáva pýtať, prečo vôbec treba meniť dnešný stav. A tak je celkom možné, že ten kompromisný koaličný koniec ešte žiadnym koncom nebol.
Hlavnou zápletkou má byť blížiace sa sčítanie ľudu. Maďarskí politici sa vraj obávajú, že po ňom bude, v súlade s dlhodobým trendom, u nás papierových Maďarov opäť o čosi menej. To by mohlo znamenať, že počet zákonom uznaných dvojjazyčných obcí poklesne. Množstvo etnických Maďarov by tak stratilo možnosť používať úradne svoju materčinu. Odpoveďou KDH je návrh, aby sa teda pri výpočte kvóra brali do úvahy výsledky nielen posledného, ale dvoch posledných sčítaní ľudu a dvadsaťpercentné kvórum by sa mohlo zachovať.
Tak či onak: keby malo byť toto podstatou celého návrhu novely, potom by to nebolo bohviečo. Z faktického hľadiska preto, lebo len mizivé percento obcí s maďarskou menšinou sa pohybuje v pásme okolo dvadsiatich percent a mohlo by sa v nich teda teoreticky stať, že by po sčítaní prešli z kategórie „zmiešané“ do kategórie „slovenské“. Z politického hľadiska by to bola bieda preto, lebo záležitosti okolo menšín a ich práv by opäť raz niekto používal ako generál, ktorý si do mapy zapichuje vlajočky: toto je naše a toto je ich územie… Ak majú byť menšinové práva predmetom licitácie maďarských a slovenských politikov „20 – 15 – 10“ iba preto, aby Levice, Lučenec či Šaľa boli, respektíve neboli uznané za dvojjazyčné, potom to bude celé dobré akurát ako zámienka na ďalšie kolo vzájomnej podozrievavosti a obviňovania sa zo zlých úmyslov.
To, akým jazykom rozprávajú spoluobčania, môže normálneho človeka trápiť práve tak málo, ako ho môžu trápiť povedzme ich obyčaje v nočnej spálni. Cesta k bezproblémovým vzťahom väčšiny a menšiny vedie cez predpoklad, že ak takúto normálnosť vyžadujeme od seba, musíme ju vyžadovať aj od druhej strany. Za to, že to mnohí nedokážu a namiesto normálnosti uprednostňujú paranoju, podozrenia a strach, si však nemôžu len ľudia sami. To je, žiaľ, výsledkom dlhodobej „usilovnej práce“ politikov – generálov s vlajočkami – na oboch stranách.