Morálka závislosti
V Líbyi sa odohráva zatiaľ najkrvavejšie dejstvo jazmínovej zmeny v arabskom svete. Pre chaotickosť situácie a informačnú blokádu by asi nebolo celkom presné povedať, že režim v Tripolise sa otriasa "pred našimi zrakmi". V každom prípade sa však táto dráma odohráva v našej, čiže euro-americkej predsieni. Nielen v geografickom, ale aj (či skôr najmä) v politickom zmysle.
Vďaka WikiLeaks a denníku Washington Post sme sa dozvedeli, že líbyjský vodca Muammar Kaddáfí je „egocentrický šašo známy svojimi nezmyselnými melodramatickými prejavmi“, ale aj „majstrovský stratég“. Lenže lietadlá a ťažké zbrane na svoj vlastný ľud neposiela ani šašo, ani stratég. To, čo sa v týchto dňoch odohráva v Líbyi, nie je telenovela s exotickým obsadením úloh. Krvavými masakrami sa vyhráža celkom obyčajný bezcitný diktátor, ktorému tečie do topánok. Diktátor, ktorý štyridsať rokov tancoval na tenkom ľade, úspešne sa potácajúc od sponzorovania terorizmu namiereného proti Západu až po kupovanie si zhovievavosti toho istého Západu. Samozrejme. Práve tak ako Západ dokáže kšeftovať so všetkým, niektorí diktátori dokážu nemenej zručne túto západnú záľubu vo výhodnom obchode zužitkovať pre seba. Zo západných lídrov, ktorí v posledných rokoch okázalo oceňovali takéto „zmúdrenie“ toho egocentrického šaša, bol náš expremiér ešte ten najmenej zaujímavý a dôležitý.
Paralela toho, čo sa teraz deje v arabskom svete, s koncom sovietskeho bloku v Európe v roku 1989, je v mnohých ohľadoch azda trochu lacná. No nejaký súvis tu predsa existuje – minimálne v tom, že to, čo dnes búra mladá generácia Arabov, má svoje historické korene do značnej miery tiež v železnej opone a v rozdelenom bipolárnom svete druhej polovice minulého storočia. Arabský svet bol práve takým náhradným bojiskom studenej vojny ako Latinská Amerika či juhovýchodná Ázia. A vďaka závislosti Západu od arabskej ropy bojiskom možno najdôležitejším. Keď dnes mudrujeme, či sú Arabi pripravení na demokraciu alebo nie, či vedia, akú slobodu vlastne od svojich diktátorov požadujú, nemali by sme zabúdať, že to nie je antropologická, ale geopolitická otázka.
Dvadsať rokov po páde Železnej opony sa Západ (teda my) tešil zo „stability“, ktorú udržiavali autokrati typu Mubaraka, alebo hoci (aspoň v poslednej čase) aj egocentrickí šašovia ako Kaddáfí. O dedičných monarchiách Arabského polostrova nehovoriac. Bohatstvo z obchodovania s nami zatiaľ končilo na švajčiarskych kontách tamojších vládcov… Isté je len jedno: donekonečna to ísť nemohlo.
To nie je jalové moralizovanie. Len pripomienka, že zmena rodiaca sa v arabskom svete sa bude týkať aj Západu. Či sa nám to bude, alebo nebude páčiť.