Paródia na diskusiu
Národom, ktoré dovolia, aby sa každý, kto napíše dve poviedky, začal považovať za filozofickú autoritu, obvykle hrozí dlhotrvajúca hystéria. Zmysel života je dôležitá otázka, no život treba okrem dumiek o ňom ešte aj žiť. Inak sa môže zmeniť na reťaz ťažkých opíc a bolestného triezvenia.
Žeby nám hrozil takýto osud trudnomyseľnej ruskej inteligencie? Nezdá sa. Za filozofov sú u nás bežne považovaní skôr žongléri s číslami, prípadne tí, čo znesú, aby im na napudrované tváre pár hodín do týždňa piekli televízne reflektory. Zmysel života máme vyriešený: vidíme ho v žití. Presnejšie povedané, v žití, ktorým je reťaz ťažkých opíc a bolestného triezvenia.
Ministerstvo kultúry na kaštieľ v Budmericiach za posledných päť rokov vydalo 246-tisíc. Príjmy z prenájmu boli asi 168-tisíc. Z toho vyplýva, že úbohý rezort za päť rokov vďaka spisovateľom stratil asi 80-tisíc eur. Uznajte, je to nehorázne plytvanie verejnými financiami. Veď za to by bolo takmer jedno odstupné pre manažéra za päť mesiacov roboty v nejakom štátnom podniku!
Budúcnosť kaštieľa sa pochopiteľne bude od tohto faktora odvíjať. Inak povedané, keď v máji vyprší zmluva s Literárnym fondom a bude sa rozhodovať o ďalšom nájme, akú šancu asi bude mať doterajší model? No a druhá otázka: ako bude asi vyzerať model, ktorý šancu dostane? Minister kultúry Daniel Krajcer sa dušuje, že predaj Budmeríc sa nechystá. Fajn. Ľudia podpísaní pod petíciou proti predaju si môžu myslieť, že je to aj vďaka nim; faktom zatiaľ je, že predaj nebude. No čo bude? Vie to Krajcer?
Možno je to náhoda, možno synchronicita podľa C. G. Junga, no akurát minulý týždeň bolo výročie „Víťazného februára“. Boj proti „buržoáznym prežitkom“ a proti elitám, čo si „užívajú na úkor nás všetkých,“ po februári 1948 vyplýval síce z inej ideológie, no opieral sa o veľmi podobné mentálne predpoklady, ako dnešný boj podaktorých oneskorených revolucionárov proti „spisovateľským darmožráčom“, ktorých „aj tak nikto nečíta“. A ešte drsná pripomienka: oni aj tí zapálení zväzáčikovia, ktorí vtedy vylučovali svojich spolužiakov zo štúdií a žiadali trest smrti pre ich otcov, boli o sebe presvedčení, že sú nekonformnými a avantgardnými zvestovateľmi novej doby.
Celá tá „diskusia o Budmericiach“ je paródiou. Fungovanie Literárneho fondu je v prvom rade vecou ľudí, ktorí doň prispievajú a tvoria ho. Čo sa kaštieľa týka, všetci vieme, že by nebol prvou ani poslednou takou nehnuteľnosťou z verejného majetku, ktorú u nás zhltli nejaké tie zbohatlícke biele ponožky. Za súdružskej spolupráce oneskorených revolucionárov a žonglérov s číslami. Čo si tu, visiac na reťazi ťažkých opíc a bolestného triezvenia, vlastne maľujeme?