Sankcie a čo ďalej?
Samozrejme, že je to sukin syn, ale je to náš sukin syn, povedal svojho času na adresu nikaragujského diktátora Somozu americký prezident Roosevelt. Znamenalo to, že napriek kontroverznému spôsobu vládnutia je diktátor pre USA garantom pokoja v citlivej oblasti.
A situácia sa opakuje v súvislosti plukovníkom Kaddáfím, ktorý sa už niekoľko dní usiluje zubami-nechtami udržať si moc. Nie tak dávno ho podporoval Východ a po sypaní si popola na hlavu to bol zase Západ. Nechcel totiž skončiť ako Saddám Husajn. A tak bol z neho užitočný „sukin syn“. Nielen že sa zriekol podpory terorizmu a vyplatil obete po tragédii v Lockerbie, ale vytvoril aj akýsi štít proti imigrantom smerujúcim z Afriky do Európy. Prečo však prestal byť užitočný v očiach Líbyjčanov. Pravdepodobne doplatil na mylnú predstavu, že stačí, aby mali plný žalúdok a je pokoj. Líbyjčanom však začala chýbať iná potrava – sloboda. A tá im stála za to, aby sa prechodne rozlúčili s pokojom. Aj za cenu, že pošlú do hája veľkých svetových politických hráčov, ktorí si sebecky zakladali práve na garantovanom pokoji.
Kaddáfí dnes čelí sankciám. Ale čo ďalej? V súvislosti s lavínou nepokojov v severnej Afrike a na Blízkom východe volá svet po demokratických reformách. Tamojší ľudia vraj majú právo na demokraciu. Je však „zvyšok planéty“ pripravený prijať to, čo môže vyplaviť terajšie spoločenské zemetrasenie? Tým skôr, že sa tam hrá o viac ako o demokraciu. Čoraz častejšie sa napríklad skloňuje slovo islam, ktorý je vo vzťahu chápania západnej demokracie niečo ako oheň a voda. Nech to dopadne akokoľvek, v Európe, ale aj za veľkou mlákou sa budú musieť pripraviť ešte na horúce chvíle. Východiskom určite nebude hľadanie nového a najmä poslušného sukinho syna. Bol by to krutý omyl s ťažkými následkami nielen pre Európanov.