Výpoveď esemeskou
Minister práce Jozef Mihál, zamestnávatelia a odborári sa akosi nevedia dohodnúť na novom znení Zákonníka práce. A čas tlačí. Je teda celkom možné, že do zbierky ponovembrových Zákonníkov práce pribudne čoskoro ďalší taký, s ktorým je aspoň jedna skupina, ktorej sa týka, dosť nespokojná.
Napríklad za Ľudovíta Kaníka to boli odbory, za Viery Tomanovej zamestnávatelia. Ani jednej vláde to nebránilo „svoj“ zákonník pretlačiť. So slovami o všeobecnom blahu na perách, prirodzene. No keďže žiadna vláda tu nie je večne (hoci všetky sa tvária, ako keby platilo čosi iné), o pár rokov sa bude zákonník opäť otvárať. A to platí aj o Mihálovi.
Z jednej strany ministra kritizujú ľudia, ktorí si nemyslia, že na Slovensku dnes majú všetci rovnakú šancu dosiahnuť životnú úroveň (a dennú spotrebu), akou sa nám onehdy on sám pochválil. Z druhej strany na Mihálovu adresu zaznieva nespokojné hundranie tých, čo veria, že práve im Neviditeľná ruka zaručí nesmrteľnosť, iba samé skvelé zárobky, imunitu proti úrazom, ochoreniam a nezamestnanosti.
Iste, medzi tými prvými sú aj takí, ktorí sa ešte neprebudili z polovice minulého storočia, keď bolo v Európe bežné mať na stene diplom za 150 rokov odpracovaných v jednom podniku na jednej stoličke. Kým medzi druhými sa zasa nájdu aj takí, čo sa celkom správne domnievajú, že kvalita zákona by sa nemala vždy a všade merať počtom strán a že nie každá maličkosť si vyžaduje osobitný paragraf.
Tak či onak, na zmeny v pracovnom práve si nájdu po Mihálovi dosť dôvodov nielen ľudia, čo sú od neho naľavo, ale aj tí, ktorým sa už teraz zdá jeho vyjednávanie s odbormi podozrivo „mäkké“.
Čo už. Vlády prichádzajú a odchádzajú; ich zákonníky nevynímajúc.
Kto tu však zostáva – nie síce večne, ale našťastie predsa len o čosi dlhšie než naše vlády – sú ľudia, ktorým zákonníky určujú pracovné vzťahy. Tí sú nútení raz podpisovať také zmluvy, raz onaké. Podľa volebného obdobia: na dobu určitú, na dobu neurčitú. Raz sú nútení robiť zo seba pred úradmi živnostníkov, hoci nemenia pracovnú adresu ani pracovnú náplň. Inokedy to majú, pre zmenu, zasa zakázané.
A teraz? Fantázii predkladateľov sa medze nekladú. Možno budeme už čoskoro všetci venovať prvé minúty v práci povinnému čítaniu firemných emailov. Čo ak tam máte výpoveď od vášho nadriadeného, ktorého síce od vás delia tri umakartové priehradky, no ktorý je príliš nóbl na to, aby zdvihol zadok a takú vec s vami vybavil osobne?
Chcete po výpovedi pracovať v odbore? Nebodaj u konkurencie? V žiadnom prípade. Podľa Mihálovho názoru by ste to mali mať na rok zakázané. Nuž, možno sa ešte v SaS nedozvedeli, ale naozaj nie každý má zmluvy s dodatkami o zlatých či briliantových padákoch…
Mihál zrejme predloží novelu Zákonníka práce bez súhlasu odborov, ale aj zamestnávateľov. To bude nóvum. A všetci budeme žiť šťastne. Až do ďalšej novely. Tá už bude taká moderná, že možno zavedie výpovede prostredníctvom esemesiek.