Produkt
Niet pochýb, že Slovenská televízia je v svrabe. Čo čakať po dekádach politikárčenia, presúvania ľudí nie podľa potrieb média, ale podľa aktuálnej situácie v parlamente, a prelievania štátnych dotácií do externých firiem, garážových dabingových štúdií a iných pridružených výrob? Otázka však je, akú hodnotu má to, čo tam ešte zostalo, a najmä, kto s tým môže voľne nakladať.
Ak bol Večerníček (asi) v mene zlepšenia rozpočtu verejnoprávnej televízie „povolaný do služby“ bez súhlasu vlastníkov autorských práv, bol by to riadny zásek do imidžu nového vedenia. No aj bez možnej právnej zápletky: smiešna suma, za ktorú bol symbol televíznej rozprávky pre deti – teda nie len tak hocijaká postavička – požičaný do reklamy, na zvýšenie krvného tlaku bohato postačí.
Je normálne, že reklamné firmy sa pokúšajú pre svojich klientov získať všeobecne známe motívy. Rovnako normálne však je, že nie každý sa dostane k motívu, na aký si zmyslí. Napríklad preto, lebo ten motív nie je súkromným majetkom, ktorý sa dá streliť za pár šupov. A nielen pre možnú kolíziu s autorskými právami. Hoci aj preto, lebo v ponuke STV zostal Večerníček jedným z mála dôkazov, že tam ešte existuje nejaká „verejná služba“.
Súhlasíte s použitím znelky Večerníčka v reklame?
Ako vidno, aj z detského Večerníčka je finančný produkt. Prekliato lacný produkt. Ako potom oceniť tých, čo ho takto zobchodovali?