Tigrie príhody
Piatkový summit eurozóny prebiehal v tieni stretnutia celej európskej dvadsaťsedmičky k Líbyi. Škoda. Keby prvé stránky tlače už neokupovali plukovník Kaddáfí a Japonsko, kandidátom mohla byť aj roztržka, ktorú v Bruseli vyvolal nový írsky premiér Enda Kenny. A kyslé hrozno odmietnutia, s ktorým sa za to musel vrátiť domov.
Lídri eurozóny odsúhlasili zmäkčenie podmienok pre Grécko. Na úvery, ktoré ich minulý rok zachraňovali od krachu, dostali Gréci dlhšiu lehotu splatnosti a nižšie úroky. Čerstvo zvolený írsky premiér Kenny išiel na svoj prvý summit s rovnakou ambíciou. Napokon, sľuby o tom, ako vybaví lepšie podmienky úverov, patrili medzi hlavné body jeho volebnej agendy. Prečo neuspel?
Eurozóna nediskutovala len o zvyšovaní eurovalu. Dôležitá debata sa týkala aj budúcnosti hospodárskych politík členských štátov. Hoci nikto zatiaľ oficiálne nežiada priamo spoločnú daňovú politiku, najsilnejšie štáty (Nemecko, Francúzsko) žiadajú v rámci takzvaného paktu pre euro dohodu aspoň na spoločnom minimálnom základe daní pre korporácie.
S niečím takým však írska vláda neráta. Nie je jasné, čo by povedali jej voliči, no jasné je, že by ju zožrali zahraniční investori, ktorí si v Írsku užívajú 12,5-percentnú daň. Zbližovanie so zvyškom zóny by znamenalo vyššie zdanenie firiem. A keď írsky premiér odmietol o tejto téme čo i len uvažovať, dočkal sa odvety v podobe nesúhlasu so znížením úrokov a predĺžením úverov. Agentúry pritom citujú rozčúleného Nicolasa Sarkozyho: „Takže vy od nás chcete, aby sme sa vzdali miliónov, ale o daniach sa vôbec nehodláte baviť!“
Technokrati môžu povedať, že politika sa tu nemiestne mieša do ekonomických otázok. Veď Íri budú isto schopní splácať úvery rovnako dobre ako Gréci. A euroskeptici môžu dodať čosi o nemeckej a francúzskej hegemónii…
Také jednoduché to však nie je. Svetová banka či Medzinárodný menový fond tiež zvykli diktovať si podmienky. A nie hocijaké: štáty museli často doslova prekopať svoju ekonomickú politiku – nie vždy vo svoj prospech, občas dokonca úplne zle. Z toho, pravdaže, nevyplýva, že podobne sa má správať eurozóna. Iba to, že kým politika môže byť idealistická, peniaze sú pragmatické. Napríklad v očiach Nemcov je to Írsko, kto svojimi dumpingovými daňami už roky nepriamo poškodzuje ich vlastnú cenu práce vrátane sociálnych politík. A teraz majú svojimi peniazmi zachraňovať Írov bez toho, aby mohli čokoľvek povedať?
Veru, nie vždy je jasné, čo je idealizmus a čo pragmatizmus. Na európskej scéne sú hranice medzi nimi neurčité a premenlivé. Občas sa potom stáva, že pragmatici sa – keď ide do tuhého – začnú dovolávať idealizmu. Márne.
Otázka je, čo si z tejto poučnej príhody keltského tigra vezme náš podtatranský tiger. Kožuch nemá až natoľko deravý ako on, no vyskakovať tiež veľmi nemôže.