Aký báječný život
Tak sa zdá, že po kauzách financovania SDKÚ a Smeru sa k podobne úspešnému koncu blíži aj prípad financovania KDH. Záver špeciálnej prokuratúry znie, že KDH pri financovaní svojej kampane v minuloročných voľbách podľa všetkého neporušilo zákon. Prečo nás to akosi vôbec neprekvapuje?
Predstavte si, čisto teoreticky, že ste fanúšikom nejakej politickej strany a zároveň nemáte hlboko do vrecka. A tak pred voľbami z vlastnej iniciatívy vysolíte v prepočte viac ako tri a pol milióna korún na výrobu plagátov v prospech svojich favoritov. Urobíte to však tak, že v dotyčnej strane nikto o ničom netuší. A vy za to od nich ani nič nechcete. Dokonca ani nechcete, aby to evidovali ako váš dar – pretože to by potom museli naozaj zaevidovať ako dar aj vo svojom účtovníctve.
Znie to nádherne, nie? Hotový Timur aj s družinou. Tí tiež robili dobré skutky tak, aby nik nevedel, kto je ich autorom.
Nuž, v praktickom živote by nastalo zopár možností. Ak nie ste excentrický miliardár, ktorému zopár miliónov vo vrecku iba čo zbytočne zaťažuje nohavice, mohlo by sa vám napríklad stať, že vás vaši najbližší donútia čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Stať by sa vám mohlo aj to, že vám nik neuverí, že to bol naozaj taký nezištný dar-nedar a že v skutočnosti nemáte s niekým v tej politickej strane nejakú tichú dohodu. O obsahu ktorej sa začnú splietať povesti, ktoré vám potom značne otrávia život.
V neposlednom rade by sa vám mohlo stať, že sa ľudia z vášho okolia začnú domnievať, že peniaze na plagáty v skutočnosti neboli vaše. Že vy ste iba poskytli svoje meno. Takejto úlohe sa v kruhoch ctiteľov kriminálneho spravodajstva zvykne hovoriť aj biely kôň. No a napokon, keďže všetko je možné, pripustiť musíme aj možnosť, že naozaj kráčate v stopách Timura – tajného dobrodinca, že vaši blízki s tým súhlasia a že vás nikto z ničoho zlého upodozrievať nemôže a nebude.
Ktorú z uvedených možností v praktickom živote pokladáte za „najmožnejšiu“? A ktorú, naopak, za veľmi nepravdepodobnú?
Pointa celej úvahy tkvie samozrejme v tom, že život našich politických strán sa neriadi zákonitosťami „praktického života“. Riadi sa zákonmi. Napríklad aj tým, podľa ktorého sa dá skonštatovať, že účtovníctvo KDH je v poriadku, pretože hnutie dar v podobe plagátov za 118-tisíc eur „neprijalo“. Plagáty existovali, lenže nikto si ich neobjednal, a teda nikto ich nemusel evidovať.
Potiaľ je to azda aj v poriadku, keďže naozaj nikto nemôže zodpovedať za niečo, čo si neobjednal a o čom nevedel. Trochu menej v poriadku však už vyzerá pokračovanie. Vďaka tomu zákonu nik ani nemôže skúmať, čo naozaj stálo za záhadnou dobročinnosťou, či tam neboli iné dohody a ak áno, tak aké.
Politické strany a ich sponzori či tajní ctitelia majú u nás báječný život. Na míle vzdialený od praktického života, v ktorom platia nielen zákony, ale aj zdravý úsudok.